Menu
  • Rádio Genezis
    • Študentské rádio Genezis nikdy nebolo také svieže a dostupné ako teraz! Vypočuj si niečo z našich pravidelných relácii a dozvieš sa aj to, čo nechceš!

    • Nalaď sa

      Rádio Genezis/Nalaďsa

    • Hudobné šmakocinky

      Rádio Genezis/hudobné šmakocinky

    • Do pohody

      Rádio Genezis/Do pohody

    • Chvíľka s Bory!

      Rádio Genezis/Chvíľka s Bory/

    • Babské kecy

      Rádio Genezis/babské kecy

  • Náš redakčný tím
  • Etický kódex

Stužková

23. novembra 2017   -  Čo je nové, Práce žiakov   -   Autor:  

 

Naozaj sa ma niekto pýta na stužkovú? Sama by som sa rada dozvedela, ako celý tento deň prebiehal. Asi by som rada začala pani kaderníčkou, ktorej som ukázala môj vysnený účes, no dopadlo to katastrofálne. Hovorím jej, že nechcem, aby mi trčali uši. „Jasné, jasné, neboj sa!“ To určite… ten skvost, ktorý mi zanechala na hlave bol totálny opak toho, čo som chcela. Hore mi natupírovala vlasy tak, že som vyzerala ako nejaký gróf, o kamarátkinom prahistorickom účese ani nehovorím. Kuknem sa z jednej strany na seba, ofina, ktorú nemám, tam zrazu bola. Prilepená o moje čelo, nalakovaná tak, že keby sa na ňu niekto pozrel, tak by videl vlastný odraz. Hovorím si: „Oukej, neviem, či sa mám pozrieť na druhú stranu účesu alebo radšej nie, toto bude ešte bolieť.“ Vlas! Chápete to? Mne tam visel jeden vlas! Neupravený hnusný olejový vlas. To by som ešte prekonala, veď mi v podstate ladil s tou prelakovanou ofinou. Ale keď som išla očami hore po tom chudákovi, ako vidím, tak vidím (najradšej by som nevidela), on normálne išiel z úplne inej časti. Absolútne odveci si tam len tak visel.

Prišiel čas na líčenie, hovorím si, že toto už bude hádam lepšie. Ukázala som jej opäť moju predstavu. Už som iba zavrela oči a dúfala som, že keď ich otvorím, tak uvidím konečne niečo dobré. Otras! Dúfam, že predstava zbitej ženy, ktorej sa urobili obrovské monokle do tvaru motýľov a nespala asi celý týždeň, stačí. Na stužkovú som takto ísť nemohla, tak som si doma tú halloweensku masku odmaľovala a skúsila niečo vlastné. Aspoň v ten deň sa mi netriasla ruka pri líčení.

Došli sme do Maranella, prezliekli sa do krásnych šiat a pomaly čakali na náš čas. Medzitým už každú babu boleli palce na nohách, ktoré isto umierali zaživa. Pripravili sme sa na nástup a išli sme na parket. Moje mierne horšie matematické schopnosti sa znova dostavili. Napriek tomu, že tam robím skoro každý víkend, veľkosť parketu som prehnala asi o polovicu. To spôsobilo mierny chaos v nástupe, keď sme sa začali rýchlo dohadovať, kto kde bude stáť. Takže jeho slávnostné čaro sa pominulo v jednej sekunde.

Stojíme, krstíme, šerpujeme. Čakáme na našu slávnu chvíľu, keď si pôjdeme po stužku. Zrazu ale začínam pochybovať, prečo som si ja hlúpa dala zúžiť šaty a prečo som radšej nedržala týždeň vopred hladovku. Nevedela som sa poriadne nadýchnuť, tak som si sadla. Kika mi rozopla šaty, takže už ani tie vo mne nevyvolávali pocit krásna. Znova sa staviam a sedím, stojím, sedím. Práve tu nastáva moment, keď sa mal pán Kala pozerať a dať mi za tento nadpriemerný telesný výkon jednotku s hviezdičkou. Neskôr som si šaty rozpárala v dekolte, nebudem hovoriť koho nožíkom, ale dúfam, že mu chutilo.

Prišla moja chvíľa. „Pamätáš si, ako to bolo? Ukázať sa, stužka, ruka, ruka, dvakrát poklona, pohár a zaradiť sa.“ To určite, aj písomku zo slovenčiny som zvládla lepšie než túto choreografiu. Všetko mi vypadlo.

O neskoršej zábave ani nemusím veľa písať, lebo po celom dni, keď už vedelo zabrať iba dobré poldeci, som došla k baru a už ani to hlúpe poldeci nebolo!

           autor: Lucia Kinčešová, 4.B

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *