Si blázon, ak tvrdíš, že ním nie si – Kristína Filová

Autor: Kristína Filová II.A

Ak sa Vám táto práca zapáčila, môžete autorku podporiť v súťaži Nebuď otrok drog kliknutím na „Odporúčiť“ na stránke školský servis . Ďakujeme.

Kedysi som sa jej bála, ale teraz ju milujem. Je mojou druhou kožou, sedí mi lepšie ako vlastná.
Ponúka mi východ, útek, úkryt od tohto šialenstva. Tma je to jediné, čo mám. Nezaujíma ma svetlo. Neverím v jeho existenciu. Neverím v nič…

Svet nie je svetom, rovnako ako ľudia nie sú ľuďmi.
Čo je život? Mýtus? Nepodarený sen?

Správame sa príliš mŕtvo, aby sme to vedeli. Túlame sa, ponáhľame sa do neznáma, strácame dych od tej rýchlosti, zrak nás opúšťa pri pohľade na pravdu. Napokon sa všetko zastaví a my sa vytratíme. Jediné čím som si istá, je, že smrť nikdy nezmizne. Duše opustia svoje schránky dobrovoľne, nasilu alebo prirodzene. Niektoré nájdu pokoj hneď, iné sú stratené.

A potom som tu ja. Šialené dievča. Blázon, ktorý ich vidí.
Volám sa Martina Štramáková. Som dcéra drogovo závislej ženy a muža odpykávajúceho si dvadsaťpäťročný trest za vraždu.

Mám sedemnásť rokov a podľa svojej sfetovanej matky som psychopatka. Z domu som utiekla pred dvoma mesiacmi. Nikto sa o mňa nestrachuje, nikto sa o mňa nestará. Mamička potrebuje len svoj heroín, ktorý jej dcérenka nedáva. Je to neznesiteľné. Nepatrím tam.

Túlam sa tmavými uličkami, prespávam kdekoľvek. Teoreticky som bezdomovkyňa. Načo  mi je domov, keď ma v ňom nikto nečaká?

Nebola som vždy sama. Moja babka vo mne videla nádej pre zlepšenie sveta. Aspoň v to verila. Svet sa zlepšenia nedočká. Nie som dobrý človek.

„Každý má v sebe zlo, Maťka, ale ty si výnimočná,“ zbožňovala som, keď to vravievala. Ako malá som tomu nerozumela, vlastne ani teraz, ale hovorila to úprimne. Podľa nej som bola naozaj výnimočná. Ostatní na mňa ukazujú prstom so slovami: „Upáľte ju skôr, než nás zabijú jej duchovia!“

Detská v škole boli veľmi zlé. Vždy si zo mňa robili posmešky. Nikdy som im to nevrátila, nebránila som sa. Je to zbytočné. Neprestanú, pretože ani ja neprestávam vidieť stratené duše.

Neviem, prečo som tento „dar“ dostala práve ja, ale páči sa mi. Istým spôsobom som naozaj výnimočná.

Ľudia ma nazývali rôzne. Občas ma ich oslovenia ranili. Len stará mama videla vo mne dobro: „Si môj anjel, Maťka. Ak by si aj bola blázon, buď na to hrdá.“

Som na seba hrdá len kvôli maľovaniu. Na miesto krvi mi v žilách kolujú farby.

Tento dar mám v génoch. Moja matka teraz mohla byť úspešnou maliarkou, ale viac ju vábila drogová cesta.

Nebudem ako ona. Mám tisíce dôvodov na to, aby som sa sfetovala na smrť, či sa rovno zabila. Nad smrťou som už mnohokrát rozmýšľala. Mojej „podarenej“ rodine by sa možno uľavilo, ale čo so mnou? Bolo by mi lepšie? Nemyslím si. Nemohla by som už viac maľovať.

Nechcem svoj talent zahodiť, pretože to je jediné, čo ma drží nažive.
Každú druhú noc sa úspešne vkrádam do umeleckej školy. Zo zadnej časti má  poškodený plot. Dá sa tade ľahko dostať dnu.

Nestratila by som sa tu, ani keby som mala zavreté oči. Najčastejšie som v sklade, ktorý sa používa aj ako náhradný ateliér.

Škola má bohaté zásoby farieb a rôznych maliarskych pomôcok. Nemám sa čomu čudovať. Bohatí rodičia sú veľmi štedrí. Ich deti tu študujú a nevedia vlastne prečo. Nie sú ani talentované, ale škola si ich necháva, pretože potrebuje byť finančne zaistená.

Svoje dielo ukrývam medzi nepoužitými plátnami. Zatiaľ ho nikto neobjavil, nikomu sa to už nepodarí. Dnes ho dokončím. Neviem, čo s ním spravím, ale nebude uväznené v tieňoch ako ja. Vyjadruje všetky moje pocity. Je odrazom všetkého, čo  prežívam.

V obraze žije dievča, ktoré má v sklenených dúhovkách vreštiace tváre ľudí. Po lícach mu stekajú slzy, ktoré sa pri páde do dlaní menia na paru. Para s modrým nádychom nad jej hlavou tvaruje telo kľačiacej ženy, modliacej sa o pomoc.

Dielo je dokonalým odrazom mojich pocitov či prosieb. Túžim, aby som sa mohla každý deň nadýchnuť. Túžim vlastniť šťastie, ktoré mi je na sto míľ vzdialené. Túžim zvíťaziť nad súpermi, ktorí ma už porazili. Túžim žiť.

Na zem padli dva kýbliky farieb. Nie som sama. Otočila som sa na stoličke a ochraňujúco pred sebou držala štetec. Nebojím sa. Som zvyknutá na cudziu prítomnosť.

„Prepáč, nechcel som ťa vyľakať.“ Z tmavého kúta vystúpil chlapec so žiarivými modrými očami.

„Potkana by som zľakla viac,“ zložila som štetec, „nie som zvyknutá na spoločnosť. Toto je miesto len pre jednu stratenú dušu.“ Áno, teoreticky som stratená. Blúdim svetom nevedomky kam.
Chlapec smutne povedal: „Prišiel som sa rozlúčiť. Dnes som tu naposledy.“

„Ak toto miesto miluješ, tak sa naň nepozeraj smutnými očami. Nič ma do toho nie je, ale kam odchádzaš?“

„Sám neviem, no musím,“ povedal pokojne, „musí to tak byť.“

„Musíš len zomrieť,“ až príliš sa usmieval, „ostaň, neopúšťaj.“

„Rád by som, no nemám na výber,“ pristúpil bližšie, „ale ty máš.“ Jeho oči na mňa obdivne hľadeli.

„Áno, môžem si vybrať, v ktorých uličkách budem spať. Krásne, však?“ neodpustila som si iróniu.

„Neuvedomuješ si vzácnosť života!“ zvolal ľútostne, „je taký krásny, ale krátky, možno kratší ako žmurknutie. Jediná vec, ktorú vo svojom živote ľutujem, je, že som ho zmeškal. Nežil som, neradoval som sa, len som sa trápil. Sme blázni, ak to všetko premárnime.“ Jeho filozofovaniu  som nerozumela. Ja život nemám.

„Ľudia ma denne nazývajú bláznom. Viem, aké to je byť inou,“ šepla som.

„A čo je na tom?“ skríkol nadšene, „všetci sme blázni. Ja som celé roky blázon do svojho najlepšieho priateľa Tima. Ty si blázon do umenia. Je na tom niečo zlé? Ak vyčnievaš z radu, vystrč sa ešte viac. Buď vďačná.“

„Čo ak som iná kvôli niečomu, čo ľudia odsudzujú?“

„V tom prípade je to dar,“ povedal spokojne, „dar, ktorý si mala získať.“

„Dar, kvôli ktorému ma ľudia chcú mŕtvu?“

„Hlavne ty nechci byť mŕtva,“ z jeho slov mám zimomriavky po celom tele, „nezabíjaj sa kvôli tým necitlivým ľudským tváram. Maj život, aký chceš. Ty si jeho tvorcom.“

„Nezvládnem to. Som na to všetko sama. Som blázon, šialenec, depresívna zrúcanina.“

„Si blázon, ak tvrdíš, že ním nie si,“ umlčal všetky moje obavy, „neopúšťaj sa. Dokážeš kráčať v tme aj bez svetla.“

 

Náš rozhovor prerušili hlasné kroky školníka. Rýchlo som schmatla svoje veci, vrátane obrazu a utiekla von. Myslela som, že ma neznámy chlapec nasledoval, ale vonku som bola sama. Nikde som ho nevidela. Ostal tam? Utiekol niekam inam? Prečo ho nikde nevidím?

Hľadala som ho vyše hodiny. Preskúmala som školský areál a všetky najbližšie ulice. Stratila som ho, no jeho slová mi stále zneli v hlave. Ako by som počula starú mamu. Neznámy chlapec presne vystihol jej názory, ba aj lepšie. Po rozhovore s ním sa cítim inak. Mám v sebe zmätok. Snažil sa mi pomôcť, ale niečo vo mne tú pomoc nechce prijať.

„Si blázon, ak tvrdíš, že ním nie si.“ Uvedomil si to. Prijal fakt, že je bláznom a je šťastný. Je šialene zaľúbený, ja som šialená do umenia a mám neobyčajný dar. Áno, som bláznom a mám byť na čo hrdá. Prijala som samu seba.

Slnko vychádza. Zamyslene kráčam tichou ulicou. Pod pazuchou držím svoj obraz a jemne sa usmievam. Zastanem, keď zbadám vo vitríne obchodu niečo šokujúce.
„Bože, nie.“ Podišla som bližšie. V televízii vysielali reprízu včerajších správ. „Dnes večer nás opustil Jakub Sládek, talentovaný študent miestnej umeleckej školy.

Rodičia ho našli obeseného vo svojej izbe. Trpel psychickými útokmi rovesníkov kvôli jeho sexuálnej orientácii. Zanechal po sebe len list na rozlúčku. Rodine prajeme úprimnú sústrasť.“

Striaslo ma. On bol so mnou v tom ateliéri, ale nie ako živý človek. Ani som to nepostrehla. Videla som ďalšiu dušu, no nie stratenú. Ja som tá stratená. Ja neviem nájsť svoj domov.

Práve teraz rozumiem jeho slovám. Svoju smrť ľutuje. Nechcel ju, ľudia ho k tomu dohnali. Presviedčal ma, aby som to nevzdala. Vziať si vlastný život je tá najväčšia chyba. Jakub si to uvedomil príliš neskoro, ale mňa ešte stihol varovať. Mal pravdu. Ja som tvorca svojho života, a preto urobím zopár radikálnych zmien.

Babka mi po sebe zanechala byt, ktorému som sa doteraz radšej vyhýbala. Matka si z neho spravila drogový raj. Nepoznám ju, v tomto stave ani nechcem. Nepotrebujem naučené materinské objatie a sladké slová.  Potrebujem človeka, ktorý ma nebude od seba odháňať.

Takmer nevidím. Dym by sa dal krájať. Cítim len cigarety a marihuanu. Na zemi sa povaľujú použité striekačky. Nepočujem žiadne hlasy. Potichu kráčam do obývačky.
Našla som matku nepohodlne ležať na sedačke. Zobudila sa, keď som omylom zhodila sklenenú fľašu zo stola.

„Martina,“ oslovila ma milým hlasom, „dcérka moja.“ Vystrela ku mne ruku. Odhalila mi všetky svoje vpichy. Jeden bol úplne čerstvý. Som zhnusená.

„Zdrž sa tých falošných slov. Pre teba peniaze nemám.“

„Som tvoja mama, prečo sa o mňa nestaráš? Ja ťa potrebujem.“ Viečka jej neustále padali. Neuvedomuje si, čo vraví.

„Ty potrebuješ drogy, nie mňa. Avšak, máš pravdu, si moja matka, a preto ti dám na výber.“ Hovorila som tvrdým neodbytným hlasom. Pokúšala sa ma vnímať.

„Buď pôjdeš na liečenie,“ celá zbledla, „alebo skončíš na ulici.“

„Vieš, čím všetkým som  prešla?“, zrevala, „čo ty vieš o živote?“

„Zatiaľ nič, ale čoskoro ho spoznám.“

Matkina závislosť bola horšia, než som si myslela. Celý deň na mňa jačala. Napokon odišla za svojimi pouličnými kamarátmi.

O necelý týždeň sa vrátila s prosbou v očiach: „Môžem ešte ísť na to liečenie?“
Použila som všetky peniaze, ktoré pre mňa babka ukryla. Začala som s renováciou bytu. Bude jednoduchý, ale podľa mojich predstáv.

Najlepšiu pozitívnu zmenu vidím na sebe. Usmievam sa. Zatiaľ neviem, ako môj život bude pokračovať, no nemám sa čoho báť. Som tvorcom a verím, že dielo bude mať nevypočítateľnú hodnotu.
Ak sa celý svet zlepšenia nedočká, tak ten môj určite. Život je predsa krásny.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *