Menu

Raz tu predsa boli

23. januára 2018   -  Práce žiakov   -   Autor:  

Aj napriek tomu, že už zamkol byt a kráčal po ulici, zatiaľ čo mu vietor ošľahával tvár, nebol
skalopevne rozhodnutý. Ešte stále bol pripravený vrátiť sa naspäť, rýchlo vziať kľúč z obálky skôr,
než sa susedia vrátia, odomknúť, vojsť a pokračovať vo svojej každodennej rutine. Už to tak urobil
dvakrát. Naposledy asi tak dva týždne dozadu. Vždy to ale ľutoval. Ľutoval to už vtedy, keď videl
obrysy panelového domu, v ktorom býva, väčšmi však ešte potom, keď už sedel v jeho chladných
železobetónových útrobách vo svojom byte. Trojizbový s celkom pekným výhľadom a balkónom.
Zdedil ho ešte po rodičoch.
Odvtedy v ňom žije sám a ani si nepamätá, kedy naposledy u neho niekto bol. Nepočíta tie
„návštevy“ z plynární a vodární, ktoré chodia raz ročne odpisovať hodiny. Tie nenávidel, nerád si ich
púšťal do bytu, pretože mal pocit, že mu až priveľmi lezú do súkromia, navyše sa takmer nikdy
nevyzuli a zašpinili mu parkety. Ohriakol ich, ale vždy sa tvárili, ako by sa nič nedialo. Nepamätá si
na to, kedy u neho naposledy bol nejaký jeho skutočný priateľ. Nepamätá si ani na to, kedy bol on
naposledy za nejakým svojím priateľom. Sám nevie, či ešte nejakých skutočných priateľov vôbec má.
Mal pocit, že mu v jeden deň prestali všetci rozumieť. Možno prestal rozumieť on im alebo si možno
nikdy skutočne nerozumeli. A hoci roky od posledného kontaktu nepočítal, nad takýmito vecami
rozmýšľal veľmi často. Možno až tak často, že to nie je zdravé. Pre neho to však bol hnací motor.
Niečo, čo neustále potreboval, aby aspoň pomaly mohol pokračovať dopredu, no zároveň to pre neho
bola ručná brzda.
Rozmýšľal a uvažoval. Dlhé chvíle sa mu skracovali, nenávratne plynuli  a on stále
premýšľal.. Čo je s tými ľuďmi dnes? Ako sa asi majú? On totižto nikdy nechcel, aby sa niť ich
kontaktu pretrhla. Možno to tak nechceli ani oni, keď ho stále niekam pozývali a on večne odmietal,
vraj vždy z iného dôvodu. Väčšinou na nich nemal náladu, ale to len preto, že videl, ako sa na tom
predchádzajúcom stretnutí dobre bavili. Počúval tie historky a aj keď im nerozumel, pousmial sa
vždy, keď sa smiali aj oni. Len aby zapadol. Alebo skôr aby nevypadol z už tak rozbehnutého
kolotoča, ktorý oni roztáčali a on nevedel, či vôbec chce byť jeho súčasťou. Ani nie tak hlboko vo
svojom vnútri však cítil, ako v ňom vykvitá či snáď v tomto prípade vyhníva až prehnaná nenávisť.
Akosi už vtedy tušil, že to nemôže viesť k ničomu dobrému, ale nemohol si pomôcť. Mal
veľa nepekných vlastností, vedel to, ale bol na ne hrdý aj napriek tomu, že to nebolo správne. Stále
kráčal, vzďaľoval sa od svojho panelového hrobu, v ktorom posledné roky pomaly umieral a namiesto
kvetov v kvetináčoch sadil semeno zloby do riadkov, ktoré si aj tak nikto nikdy neprečíta. Napĺňalo ho
to a ničilo. Podobne ako tí ľudia, s ktorými nebol už toľké roky v kontakte a na ktorých aj tak nemohol
prestať myslieť. Myslel na nich aj teraz, aj teraz a dokonca aj pri ďalšom kroku, ktorým prekročil
značne veľkú mláku na rozbitej časti chodníka. Jeho pohybom nad ňou sa voda málinko zachvela, no
netrvalo dlho a bola znovu ustálená. Opadol vietor, zrazu už nebola taká zima a mláka bola od neho
stále ďalej. Vyhýbal sa pohľadom ľudí, pretože v nich náhodou nechcel zbadať ich tváre. Tváre tých,
s ktorými sa nerozprával už roky. Niekoľkokrát sa mu to stalo a nikdy ho to nepotešilo. Pre neho to
neboli staré známe tváre, ktoré človek rád vidí. Vždy ho to buď nasrdilo alebo priviedlo do
melanchólie. Tá bola cítiť vo vzduchu. Prestali sa hýbať posledné konáre stromov, ktoré rozhýbal
vietor. Ten ustal a on stále kráčal.
Jeho krok naberal na intenzite, hoc sám úplne nevedel, kam smeruje. Teraz však už vedel, že
sa nebude vracať naspäť. Kľuč od bytu aj s malou obálkou a akýmisi inštrukciami strčil za dvere
susedom, čo bývali oproti. Jedni z mála ľudí, ktorí ho ešte sami od seba pozdravili, keď ho videli.
Väčšina ľudí v dome už taká nebola a práve to si na nich vážil. Bolo mu ich aj trochu ľúto, že obálku

dával za dvere práve im, ale veril v to, že keď sa všetko dozvedia, pochopia, prečo konal tak, ako
konal. Siahol do vrecka, vybral z neho kľúč od vchodu a zahodil ho. Ani sa nedíval kam, pohľad mal
upriamený pred seba. Naspäť teraz už určite nepôjde.
V hlave si tak začal všetko prehrávať. Spätne a rýchlo na začiatok a odtiaľ k jeho súčasnej
chôdzi. Medzi momentami, na ktoré si spomenul, sa našli aj pekné chvíle. Dokonca aj niekoľko
s nimi. Najviac sa mu však prehrávalo to zlé, pasáže, ktoré by najradšej vymazal. Keď sa všetko
v jeden rok začalo akosi lámať aj napriek tomu, že veci až dovtedy vyzerali byť pevne spojené. Za tie
roky neprišiel na jednu jedinú vec. Prečo. Prečo sa veci ubrali takým smerom a odvtedy s nimi
neprehodil ani jedno jediné slovo. Opätovná snaha niečo budovať by nedávala zmysel. Ťažko
vybudovaná dôvera sa zrútila za pár mesiacov a pri pomyslení na to ním prebehol akýsi zvláštny pocit.
Veď by im nechcel prekážať, keď sa mali tak dobre aj bez neho. Neskôr boli tie pozvania aj tak iba zo
slušnosti, aj tak tam nikomu nechýbal. Opaku neveril vtedy a neverí mu ani teraz. Myslí na to,
znechucuje ho to, ale zároveň tisne slzy do očí. Aby dopadol takto jeden príbeh, takto nekončia ani
najtragickejšie balady.
Nemal ich. Nemal nikoho. Nemal seba. Takto akosi za život postrácal všetko. Jeden dielik
dopĺňal druhý, jedno veľké puzzle. Keď bolo hotové, vytvorilo jeho obraz ako kráča po ulici a dalo
sa do pohybu. Vidia ho všetci, ale len niektorí vidia jeho význam. Tými niektorými boli oni. Nevracia
sa späť. K nim, ani domov. Kráča už dlhú chvíľu, prázdne oči sa za roky už naplakali dosť a ústa sa pri
hneve napenili nejedenkrát. V pozadí počuť zvuk vlaku, teda skôr zvuk, keď prechádza cez spoje
koľajníc. Mŕtve sivé stromy a násypy kameňov ho viedli dobre. Vedel, že dnes na to má, dnes sa už
nevráti, nevráti sa už vôbec. Koľajnice, ktorých zvuk doznieval v diaľke, už videl a kráčal k nim.
Z jednej ani druhej strany nič neprichádzalo. Zdali sa byť tak bezpečné, no zároveň také
zradné. Ako keď dieťa nájde v pieskovisku injekčnú striekačku. Matku to vydesí, no dieťa si ju môže
o niekoľko rokov pichať samo. A on bol práve teraz to dieťa so striekačkou v ruke pichajúce si
smrteľnú dávku do žily. Prechádzal sa po koľajniciach a už ani nemyslel na to, že so žiadnym svojím
priateľom roky neprehodil slovo. Zjavne im nechýbal, ozvali by sa. Teraz a tu. Už mu to bolo jedno.
Tisíce drevených dosiek na ceste pod jeho nohami lemované železom. Čakali a čakal. Začul zvuk
spojov a zacítil chvenie.
Neotáčal sa, nič nečakal. Zbesilé trúbenie bolo raz hudbou, ktorá ho pred tými rokmi robila
aspoň na pár chvíľ šťastným. Železná vlna ho porazila k zemi a keď ju v tých chvíľach zacítil v chrbte,
posledný vnem mu po rokoch vyčaril skutočný úsmev na tvári.
Posledný impulz v mozgu. Raz tu predsa boli. A na tie chvíle na nezabúda.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *