Intrák life #Cestujem

Začalo to asi takto. Z okna som pozorovala biele obláčiky dymu či pary, a nevedela ich identifikovať. Vybuchlo niečo? Hovorila som si, no nemyslela som si, že je chyba vo vlaku. To bolo to posledné nad čím by som rozmýšľala. A potom prestala fungovať elektrina, telefón sa nenabíjal. Snažila som sa prísť na príčinu, no onedlho, bez nejakého výsledku som to vzdala a situácia sa pomaly dostávala do ďalšej fázy. Bola som vytočená, no nerobila som si z toho príliš veľkú hlavu. Cesta mala trvať ešte približne hodinu a moja batéria na tom nebola až tak zle. Nepovažovala som sa za osobu, ktorá by mobil veľmi potrebovala. Viac sa nezaobídem bez pera a hárku papiera, ktoré mám na písanie inšpirácii do mojich príbehov. Vždy som rada za nové poznatky a viem, že dokážem zo zlého spraviť dobré, ak svoje myšlienky prenesiem do slov.
A neskôr to prišlo. Zastavili sme v Zemianskych Kostoľanoch asi na desať minút. Čo sa deje? Kládla som si otázku. Čakáme vlak či čo? No, potom okolo nás akýsi prešiel a ja som bola na vážkach. Niečo sa deje a asi to nebude nič príjemné. Čas sa predlžoval a ja som mala zmiešané pocity. V tom potom prišiel revízor so slovami: ,,Porucha vlaku, vyrazíme asi o pol hodinku.“ V tichu som zanadávala a vrátila sa k premýšľaniu, a odpisovaniu SMS. Nezostávalo mi nič iné iba čakať, kým sa situácia nezlepší. A tak som premýšľanie vymenila za pozorovanie ľudí. Jedni kvákali, druhi telefonovali alebo písali správy a tí ďalší počúvali hudbu.
Neprešlo veľa času a prišla ďalšia odozva od personálu v uhladenej rovnošate – čakanie sa predlžuje na hodinu. Pošlú náhradný vozeň. Jediné, na čo som vtedy myslela bolo, že kde ho vezmú, keď ani nedokážu pridať ďalší na hlavnej stanici a ľudia sa v medzi priestore tlačia, jeden na druhého. Vzdychla som si a pomyslela, že sa domov asi dnes nedostanem, no vedela som, že sa dejú aj horšie veci.
Keď v tom konečne prišlo svetlo. Bolo nám oznámené, že na ceste je osobný vlak z Nových Zámkov. Vydýchla som si a s radosťou pobrala svoje veci, a vystúpila z vozňa. V ruke zvierajúc ťažký kufor som prešla po štrkovej cestičke, popri hrdzavých koľajniciach  a postavila sa do davu ľudí, ktorí čakali, spolu so mnou, na návrat domov.
Neprešlo veľa a vlak zastavil.  My sme sa všetci rýchlo nasúkali dovnútra. Nedalo sa v ňom ani hýbať, všade boli ľudia. Tlačili sme sa ako sardinky. Prechádzala som sa pomedzi kupé a sadla som si k starému manželskému páru, a k pani k strednom veku.
Hrabala som sa v mobile a nedočkavo čakala, kedy sa dostanem domov. Medzitým som započula jednu pani povedať, že v živote nebolo v Zemianskych Kostoľanoch toľko ľudí čakajúcich na vlak do Prievidze, a potichu som sa zasmiala. Bol to zaujímavý postreh a ja som sa mu s vďakou potešila. Bolo to niečo, čo zahnalo môj nepríjemný pocit stereotypného cestovania.
Keď sme dorazili, radostne som vystúpila a terigala sa s davom kráčajúcich ľudí s batožinou i bez, a hľadala rodinu – ocina, mamu a sestru. Najprv som uvidela otca, vyobjímala som ho a on mi pomohol s batožinou. Potom som sa zvítala s maminou a sestrou. Chýbali mi, veľmi. Avšak, intrák som si celkom obľúbila a budem sa tam s radosťou každý týždeň vracať.

 

Autor: Veronika Cechová, I.A

Najlepšia príprava na noc v divočine – víkend na SOŠMIŠ

Pred pol rokom sa niekoľko ctižiadostivých žiakov a vašich/našich spolužiakov, zapojilo do už druhého ročníka projektu DofE. Počas ich víkendového školenia, ktoré sa konalo 15. – 17. 2. 2019, si osvojili mnohé znalosti, ktoré sú dôležité pre zvládnutie ich dobrodružnej expedície. Naučili sa ako vychádzať v tíme, ako naplánovať trasu, či jedálniček.

Tím tohtoročných bronzových dofákov je zložený z dvoch prváčok – Anički (1.C)  a Lauri (1.C) , druháčok Nikoli 2.B), Barbory 2.B) a dokonca sa tento rok nedali zahanbiť ani chlapci a do DofEe išli tiež. Mužskou silou v tomto tíme je Lukáš (2.B) a Patrik (2.B).

Strieborné dievčatá si budú musieť znova vystačiť s ich dievčenskou silou, ktorá však minulý rok, skoro bez problémov, stačila na všetko. Na nich tento rok čakajú dve noci v lese a zase o stupeň ťažšia trasa.

Tak, ako aj svoje DofE ciele, tak aj trasu dobrodružnej expedície si dofáci plánujú sami. Možno to neznie tak náročne, no naplánovať reálne splniteľný cieľ, navariť si teplé jedlo, alebo prejsť vyše 20 km za deň nie je pre každého tak jednoduché. Práve preto, s úmyslom pomôcť svojim kolegom, strieborné dofáčky vytvorili workshopy s ich vlastnými skúsenosťami a aj nejakými tými “DofE hacks”. Celkovo celú organizáciu DofE víkendu si dievčatá, už úspešné absolvenky bronzovej úrovne, rozdelili medzi seba. Pričom učiteľka Zoja Gajdošová, ako školiteľka a Tibor Lachkovič, ako hodnotiteľ, mali nad celým víkendom dohľad.

Dievčatá si workshopy rozdelili každá podľa toho, čomu sa oni sami počas minuloročnej prípravy na expedíciu venovali. Hosťom školenia bol aj náš geograf a vášnivý turista učiteľ Lichvár. Ten prišiel nádejným bronzovým dofákom ukázať, ako sa orientovať na mape, či už pri výbere trasy alebo pri samotnej expedícií. Povedal aj niečo o tom, ako to na turistike reálne chodí a na čo sa musia pripraviť. Odpoveď je jednoduchá – na všetko.

To, akí úspešní počas prípravy a plánovania expedície boli, sa dozvieme už koncom školského roka. Podľa toho, či sa po víkende v lese v pondelok vrátia do školy alebo nie.

 

Hej ty! Áno o tebe hovorím. Si nádherná/ý!

K & M PROJEKT

(dry)

Nachádzame sa vo veľmi rýchlej dobe. Zabúdame na minulosť a žijeme budúcnosťou. Krásne veci v živote ignorujeme, berieme ich ako samozrejmosť. Nemám na mysli krásne veci v podobe nového kabátu či topánok. No tie naozaj krásne veci, ako je úsmev, čvirikanie vtáčikov alebo šuchot jesenného lístia.

Zabúdame na naozajstné hodnoty. Hovoríme človeku kamarát a to sme ho videli maximálne dvakrát. Hovoríme ľudom, že ich milujeme a pritom tým len myslíme, že sa nám páčia. Chceme cestovať, no pod našim vnímaním sú to hlavné mestá najznámejších štátov. Všetci chcú byť dnes feministami, no vytráca sa im zmysel toho čo to znamená… a dievčatá zabúdajú na to, že chlapci naozaj dokážu byť milí, a naopak. Médiá nás formujú a ku celebritám vzhliadame viac ako k vlastným rodičom…

Prednedávnom som mala debatu s mojou najlepšou kamarátkou presne o týchto veciach. Rozhodli sme sa, že budeme natáčať sociálne experimenty. V našom prvom videu sme ľuďom hovorili – Natáčame veci, objekty a ľudí, ktorí sa nám zdajú byť nádherní. Vidieť reakcie uponáhľaných spolužiakov a učiteľov, bolo neskutočne krásne. Moment kedy sa zastavili, počúvali a zamysleli sa. Presne tento moment potrebujeme všetci. Zastaviť sa, počúvať a premýšľať.

Je mi smutno z toho, že potrebujeme takéto videá, no najmä z toho, že to nie je samozrejmosť. Rozumiete…

Chcem, aby sme si všetci uvedomili, že sme šikovní, talentovaní a nádherní (zvnútra aj navonok). Buďme prosím trpezliví, odvážni, milí a vďační.

Šírme spolu túto myšlienku, hovorme okoloidúcim, že sú nádherní. Pochváľme im úsmev alebo úplne na začiatok stačí, ak sa na nich usmejeme. Nikdy nevieme, čo sa v ich životoch môže odohrávať a jednoduchý úsmev dokáže niekomu zlepšiť deň. Možno až tak, že si to niektorí z nás nevedia čo i len predstaviť.

Video si pozri tu –