Menu
  • Rádio Genezis
    • Študentské rádio Genezis nikdy nebolo také svieže a dostupné ako teraz! Vypočuj si niečo z našich pravidelných relácii a dozvieš sa aj to, čo nechceš!

    • Nalaď sa

      Rádio Genezis/Nalaďsa

    • Hudobné šmakocinky

      Rádio Genezis/hudobné šmakocinky

    • Do pohody

      Rádio Genezis/Do pohody

    • Chvíľka s Bory!

      Rádio Genezis/Chvíľka s Bory/

    • Babské kecy

      Rádio Genezis/babské kecy

  • Náš redakčný tím
  • Etický kódex
  • Archív

Keď si hladný, nie si to ty!

20. januára 2017   -  Čo je nové, Práce žiakov   -   Autor:  

„Píp, píp!“ ozývajú sa prvé tóny môjho budíka. Vypnem ho. „Tu, tu, tururú!“ druhý tón je agresívnejší, no aj tak ho vypnem. „Tarararáááááááá!“ posledná šanca vstať z postele. Je 7:30, rozlepím oko a pozriem sa na situáciu v mojej izbe. Jedna z mojich spolubývajúcich sa maľuje a druhej ešte premietajú posledné sekundy naháňačky s Tomom a Jerrym v ríši snov. Oko je ťažké, zavriem ho. Počujem buchot záchodových dverí: „Ó nie, Miška nespí. Toto je zlé znamenie!“ je 7:45! Vystrelím z postele, umyjem sa. Medzi tým, ako sa obliekam, robím kávu. Hotovo! Zhrabnem tašku a utekám do školy. Na čo som zabudla? Mobil, kľúče, peňaženka. Mám! A raňajky? Desiata? Nič! V taške mám iba zošity a v ruke pohár s kávou. Sakra!

Začne sa hodina. Pohľadom na špinavú tabuľu a popíjaním kávy chcem získať energiu potrebnú na prežitie tohto zle začatého dňa. „Vytiahnite si zošity, ideme písať cvičenia,“ prehovorí k nám učiteľka. Môj pohľad je stále uprený k tabuli. Kávu mám vypitú. Pohár položím na umývadlo v triede. Sadnem si. Svoj pohľad upriem opäť k tomu istému miestu. „Môžeme si cvičenie skontrolovať?“ povie učiteľka. Pozriem na ňu ako srnček na diaľnici, zalovím v taške a vytiahnem dnes ešte neotvorený zošit. Zmocní sa ma panika. V zošite nemám napísanú ani čiarku. Otáčam sa dozadu, doľava, doprava. Všetci sú tak mimo ako ja. „Crrrrrrrrrrrrn!“ zazvonilo na koniec hodiny.

Na druhú hodinu musíme prejsť do učebne. Rozcvička. Postavím sa. Premiestnim sa do miestnosti, kde sa má odohrávať ďalšie predstavenie utrpenia. Zazvoní. Učiteľ zadá prácu, ktorú musíme vypracovať. Začneme. A už to začalo. Z môjho žalúdka sa ozýva celý Luník 9. Cigáni mi v ňom vyhrávajú, ako keby mali dožinky. Počujem to ja. Ó nie, všimla si to aj spolužiačka. Čo spravím? Pozriem do tašky. Nič! Nič, čo by tým muzikantom zviazalo ruky. Škvŕkanie neprestáva. Stupňuje sa. Čo teraz?

Píšem bufetárovi správu. Objednám si niečo, čo konečne upokojí môj žalúdok. Zazvoní. Utekám po schodoch. Prechádzam cez chodbu k bufetárovi. Je tu zima ako v ruskom tanku. Nevadí. Vojdem dnu. Bufetár mi podáva bagetu. Teším sa na ňu ako kura na sopeľ. Odhryznem si prvý kúsok. Neopísateľný pocit. V ústach nebíčko. V žalúdku škrekot. Skončil čas rozplývania sa z chutí. Rýchlo tlačím bagetu do hlavy. Bruško je pokojné.

Šiesta hodina. Prežívam ju s menšími ťažkosťami. Cigáni už chytajú do rúk svoje nástroje. Je to zlé. Opäť ten neznesiteľný škrekot. Pred siedmou hodinou idem do automatu na kávu. Dám si škoricové kapučíno. Nachvíľu to môj žalúdok zasýtilo.

„Hurá!“ skončila sa siedma hodina. Prezúvam sa a potom si obliekam kabát. Otváram dvere. Priložím ISIC ku sklu na vrátnici. Otváram dvere. Vonku zima ako v psinci. Ľad na chodníku vidím tak rada ako oči chren. Kráčam na obed. Istota v mojich nohách je ako istota hodinového teľaťa. Kolená sa mi trasú. Nevadí. Som hladná. Kráčam ďalej. Joj, prvý šmyk. Doteraz som prežila, prežijem aj tých posledných pár metrov. Pozriem pred seba. Vidím jedáleň. Teším sa na teplo a jedlo. „Báááác!“ spadla som ako hnilá hruška. Bolí ma zadok. Krívam ako postihnutá. Najem sa. Obed bol vynikajúci. Konečne nie som hladná.

Som na internáte. Ležím v posteli. Hladkám si môj ubolený zadok. Sľubujem si, že už nikdy nepôjdem do školy bez desiaty. Zaspávam.

Ráno. „Bum, tresk!“ Miška v kúpeľni. Pozriem na hodiny. 7:40 a ja v posteli.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *