Hmla

Vonku bola hustá hmla. Nepriehľadný belasý dym kompenzoval s na pohľad bezstarostným prostredím. Nedalo sa dovidieť ani na pár centimetrov. Vo vzduchu bola cítiť vlhkosť a zápach veľkomesta. Autá sa objavovali v priestore a znova sa strácali v množstve mrakov.

Bolo to mystické a mierne ma z toho striaslo. Nemohla som vedieť, čo sa v tej hmle skrýva, pokiaľ som nevstúpila dovnútra. Mohla som sa premáhať, ale nedokázala som to. Toto bola pre mňa ako scéna vystrihnutá z hororu. A začínala sa stupňovať.

Neisto som vykročila vpred a zaťala päste na prípadnú obranu. Dlane sa mi nesmierne potili a srdce mi bilo ako o život. Dych sa mi zrýchlil len pri tom, ako som pomyslela, čo sa môže stať. Neviem prečo, ale bála som sa. Možno sa to mohli zlé skúsenosti či neistota v novom prostredí no úplne ma to pohltilo a vypľulo ako kôpku nešťastia strachujúcu sa urobiť čo i len malý krok. Nechcela som sa nechať, ale nedokázala som vzdorovať. Táto prekážka bola silnejšia ako hociktorý nerv v mojom tele a vôbec mi nedovolila sa pohnúť.

Keď už trochu povolila, bolo neskoro. Spoza hmly sa začali ozývať škriekajúce hlasy a stiahli ma dnu. Pišťalo mi v ušiach. Ten zvuk sa mi dostal až do špiku kostí. Ten otras som cítila v každej bunke svojho tela. Už som takmer nedýchala a z mojich úst unikali tlmené výkriky o pomoc. A potom som to konečne uvidela. Príšeru v šedom s dlhými hadími šupinatými pažami a levími nohami. Perfektne ladila s prostredím.

Priblížila sa ku mne a vyplazila svoj dlhý hadí jazyk. Zarevala. Dlaňami som si  zakryla uši a snažila sa zastaviť prúd prichádzajúceho škreku. No veľmi to nepomohlo. Tajomná bytosť sa ku mne priblížila a chytila ma jej ostrými špinavými čiernymi pazúrmi. Zasiahla moju jemnú olivovú pokožku a spravila mi niekoľko rezných rán. Štípali a valili sa z nich pramienky purpurovej krvi. Tiekli cez celé ruky a rozpíjali sa po mojej bezchybnej pokožke až na končeky tenkých prstov a nakoniec poznačili zem. Chcela som bojovať proti tejto neznámej sile, ale bola oveľa silnejšia. Chytila ma okolo chudého pása a nadvihla nad zem. Kričala som, hýbala rukami nohami, ale bola som bezmocná. Podmanila si ma ako bábku a nehodlala sa ma vzdať.

Stále som sa snažila bojovať, ale sila ma pomaly opúšťala. Končatiny mi chabli a neboli schopné spraviť akýkoľvek pohyb. Moje celé telo dávalo hold koncu, ktorý nikdy nebol tak blízko. Cítila som to v kostiach, že sa ukrutnou silou blíži a nič na svete ho nedokáže zastaviť. A moje slzy mi dávali za pravdu. Tiekli mi po stuhnutých lícach a ochladzovali rozpálenú pokožku.

A tak som sa nechala unášať prítomnosťou  tohto okamžiku a plnými dúškami si užívala posledné chvíle môjho nevšedného života. Naplno vdýchavala vôňu tamojšieho prostredia a snažila sa z neho dostať čo najviac. No potom prišlo niečo čo ma primalo byť na pochybách.

Možno trvalo hodiny kým sa akákoľvek prítomnosť tejto hmly vyparila, ale  príšera zrazu pomaly uvoľnila pevný stisk a úplne zmizla. Otáčala som sa za ňou, zmätená. Ale nič. Prechádzala som sa po ceste ako šialenec a snažila sa nás akúkoľvek stopu jej existencie.

,,Čo to k sakru bolo? Čo už som sa načisto pomiatla?“ vírilo mi v hlave a ja som na tento výjav nemala vôbec žiadne vysvetlenie.

Až neskôr som prišla na to čo to všetko malo znamenať. Pár dní som chodila do školy, bavila sa zo spolužiakmi a utápala sa v myšlienkach a až potom som si to uvedomila. Môj život sa rapídne zmenil. Rozhodla som sa nemárniť ho, pretože vďaka tejto skúsenosti som sa rozhodla žiť naplno. To, čo sa stalo bolo znamenie, že mám šancu začať odznova a nič alebo nikto mi nemôže povedať, že na to nemám právo. A tak je načase urovnať všetky vzťahy a naplno sa ponoriť do sveta.  

Autor: Veronika Cechová, I.A

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *