Menu
  • Rádio Genezis
    • Študentské rádio Genezis nikdy nebolo také svieže a dostupné ako teraz! Vypočuj si niečo z našich pravidelných relácii a dozvieš sa aj to, čo nechceš!

    • Nalaď sa

      Rádio Genezis/Nalaďsa

    • Hudobné šmakocinky

      Rádio Genezis/hudobné šmakocinky

    • Do pohody

      Rádio Genezis/Do pohody

    • Chvíľka s Bory!

      Rádio Genezis/Chvíľka s Bory/

    • Babské kecy

      Rádio Genezis/babské kecy

  • Náš redakčný tím
  • Etický kódex

Dvere – Daniel Ivančák

22. novembra 2015   -  Práce žiakov   -   Autor:  

Autor: Daniel Ivančák II.B

Ak sa Vám táto práca zapáčila, môžete autora podporiť v súťaži Nebuď otrok drog kliknutím na “Odporúčiť” na stránke školský servis . Ďakujeme.

Držím kľučku neznámych dverí. Neviem, kde som a bojím sa. Všade okolo mňa vládne tma. Jediné čo vidím, je moja ruka držiaca kľučku. Snažím sa ju pustiť a hmatom zistiť,  čo sa okolo mňa nachádza, ako to tu v tej tme vyzerá. No nedarí sa mi, ruku mám ako prilepenú alebo silno zmagnetizovanú.  K zlatej, detailne tvarovanej kľučke s masívnymi drevenými zárubňami. Neviem, o aké drevo ide, ale určite to nie je drevotrieska. Vzbudzujú vo mne rešpekt, keďže sú také obrovské, a súčasne strach, keďže sú tým jediným, čo vidím. Vôkol tma a hrobové ticho. Teraz už viem, čo sa myslí tým tichom pred búrkou, tým hnusným tichom, ktoré je také tiché, až ho počujete. Viete, že skôr či neskôr sa niečo stane. Niečo nedobré, niečo, s čím prichádza takéto ticho. Strach však neskutočne potláča  vašu zvedavosť, o chvíľu bude kulminovať a keď dosiahne najvyšší možný stupeň, už to ďalej nevydržíte, spanikárite. Doteraz ste s ním úspešne bojovali, teraz vás strach pohltil.

Čím dlhšie stojím pred dverami a snažím sa okolo seba nájsť niečo,  čo by som poznal, sa bojím viac a viac. Mám pocit, že každú chvíľu sa z temnoty vynorí niečo, čo by mi mohlo ublížiť. Cítim chvenie v ruke, také jemné, trocha hýbe kľučkou. To nie je dobré, strach začína ovládať moje pohyby, to vôbec nie je dobré. Potí sa mi dlaň, ruka sa mi trasie viac a viac. Bojím sa, čo ma čaká tu, no väčšmi sa bojím dverí. Kam vedú?

Ruka sa mi trasie už tak silno, že skoro vytrhnem kľučku, tma obklopuje už aj značnú časť dverí, ticho je ten najhlasnejší zvuk. Nezostáva mi nič iné, len stlačiť kľučku a vojsť dnu, utiecť pred temnotou, ktorá sa ma snaží pohltiť. Dýcha mi na krk, je všade. Už nielen okolo, ale aj vo mne, berie mi silu. Jediná cesta preč vedie dverami. Z posledných síl stlačím kľučku, keď vtom zacítim niečo neuveriteľné. Všetok strach, ktorý bol vo mne, mizne z môjho tela. Ako keď sa stráca choroba, no niekoľkonásobne rýchlejšie. Prestáva sa mi triasť ruka a čím viac tlačím do dverí a otváram ich, tým viac sa začína vyjasňovať. Tmavá, chladná, tichá temnota mizne. Skúšam, či sa vie aj vrátiť, ale keď chcem potiahnuť kľučku k sebe, nejde to.

Všetko sa deje tak neskutočne rýchlo. Prudké rozjasnenie. Musím privrieť oči. Ako keď niekto do tmy rozsvieti a dezorientuje vás. Nič príjemné. Očí si stále nechcú zvyknúť na toľko sveta a reflexívne sa mi pri každom pokuse otvoriť ich zatvoria. Do dverí stále tlačím, mizne zo mňa strach a namiesto neho ma napĺňa zvedavosť, túžba objavovať nové, nepoznané. Jas prudkých svetelných lúčov prebíja temné zákutia, v ktorých som sa ešte pred chvíľou bál o holý život. Naraz sa dvere zastavia a po prvýkrát niečo skutočne počuť. Niečo ako prudké buchnutie, keď odchádza niekto naštvaný. Posledné buchnutie, posledná chvíľa, keď sa bojíte. Odteraz sa zdá byť všetko dobré.

Pomaly otváram oči a rozhliadam sa okolo seba. Nechápem a čudujem sa, kde som sa to vlastne ocitol. Všetko je tu na iné, také čisté, nedotknuté. Nevládne tu tma, práve naopak, je tu neuveriteľne veľa svetla. Je to tá najjasnejšia miestnosť, akú som kedy videl. Aj tu sú dvere, avšak sú odlišné. Masívne tmavé drevo so zlatou kľučkou nahradili krehké, biele  so striebornou kľučkou. Jedna vec je však rovnaká aj tu. Kľučku zvieram pevne v ruke a nedokážem ju pustiť. V tomto prípade mi to však neprekáža, dokonca ani nemám veľký záujem študovať okolité prostredie, keďže je tu svetlo a vidím. Vidím to prázdno, no nebojím sa ho. Asi preto, lebo je jasné, nezahaľuje sa do čiernych záhadných šiat. Do šiat strachu.

Kľučku držím odhodlane, nie ako predtým, nechcem ju pustiť. Koniec koncov naozaj na to nemám žiadny dôvod. Po chvíli v svetlej miestnosti zisťujem, že sa tu nič nedeje. Hoci je tu rovnaké ticho, nepočuť ho. Hoci rovnako držím kľučku na dverách, nebojím sa ich. Dokonca začínam rozmýšľať nad tým, čo sa stane, ak ich otvorím, kam sa dostanem. Pri prechode sem zo mňa zmizol všetok strach a vliala sa do mňa túžba objavovať nepoznané. „Tieto dvere predsa nepoznám,“ povedal som si. Prečo by som ich teda nemal otvoriť? Chcem predsa vedieť, čo sa za nimi skrýva. Určite to bude ešte lepší pocit, aký som zažil pri prechode sem. Vstúpi do mňa ešte viac energie a chuti dosahovať nové ciele. Som odhodlaný! Tieto dvere otvorím.

Plný očakávania stláčam kľučku a akonáhle otváram dvere, všetko sa naraz mení. Svetlé miesta tmavnú, krehké biele dvere sa menia na obrovský masív a ticho je opäť neskutočne hlučné. Rozpumpovalo sa mi srdce, začal som sa potiť a triasť. Celý svet sa rýchlo mení, z minút sú hodiny.

Držím kľučku neznámych dverí. Neviem, kde som a bojím sa. Všade okolo mňa vládne tma.

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *