Menu

Dnes to bude za päťdesiat

25. januára 2018   -  Nezaradené   -   Autor:  

,,Dnes to bude za päťdesiat, “ šepol na mňa podozrivo vyzerajúci chlapík. Nechápal som, prečo šepká. Myslí si, že ho niekto počuje? V  nechutnej zapáchajúcej  uličke sme iba my dvaja. Iba my dvaja počujeme, ako nepríjemne praská potrubie za nami, iba my dvaja sme premýšľali nad tým, či nám ublíži, ak vybuchne. Možno som nad tým rozmýšľal iba ja, ale definitívne sme ho počuli obaja. A aj ak by ho niekto počul, znamenalo by to niečo? Veď to, čo sme robili, bolo v tejto časti mesta bežné. Všetci tu brali drogy, všetci tu kupovali drogy, všetci tu predávali drogy. Nemal prečo šepkať. Možno to je hlasová dysfunkcia.

Nie nie, dnes s ním nie som prvý raz, vie rozprávať normálne. Z mojich stále pokračujúcich úvah o tom, prečo preboha ten muž alebo skôr ´´schátranina ´´ muža šepká, ma vytrhlo nepríjemné zavrčanie: ,,Hej, čo nepočuješ?!´´ Ešte stále šepkal  a mňa to stále iritovalo. Podal som mu toľko chcenú päťdesiatku, ktorú pravdepodobne minie na niečo ešte tvrdšie a horšie, ako práve predal mne a pokojne som sa ho opýtal: ,,Čo si myslíš, že je dosť na to, aby muž spadol na zem? Aby stratil zmysel života?  Myslíš, že to je veľa? Alebo len táto tvoja šťavička?´´ Ani mi nevenoval pohľad. Otočil sa a odišiel. Neunúval sa mi odpovedať. Doteraz som pre neho bol  iba bankovka, teraz už som nebol nič. Iba vzduch, cez ktorý sa pozrel a nezaregistroval ho. To ma značne podráždilo. Nenávidel som, keď sa to stávalo. Keď ma ľudia neregistrovali. Keď som pre nich bol iba vzduch. Bolo to dôvodom, prečo som toto svinstvo začal brať? Áno aj nie. Ale, čo to trepem, nemalo to k tomu ani blízko. Iba sa sám sebe snažím dať dobrý dôvod. Aby som sa necítil ako ´´fetka´´.

Otočil som sa a vykročil som smerom na ulicu. Muž bol už dávno preč, zase sa mi to stalo. Stratil som sa v myšlienkach a neregistroval som svet okolo seba. A čas iba uplynul. Veď ja ani nepotrebujem tie drogy. Myšlienky by ma po čase pravdepodobne tiež zabili. Keď som išiel okolo praskajúceho potrubia, spotili sa mi ruky. Nevybuchlo mi do tváre, takže aspoň nemusím riešiť plastickú chirurgiu. Asi si radšej dám slúchadlá, trochu sa upokojím. Pustil som si Learning to fly od Pink Floydu. Ironický výber pesničky k tejto situácii. Pretože už o chvíľu sa budem učiť lietať od mojej pekelne drahej substancie. Snáď bude aspoň táto za niečo stáť. Po ulici som si vykračoval ležérnym tempom. Mohol som si to dovoliť. Musel som si to dovoliť. Aby som nevzbudzoval pozornosť nejakého surovca, ktorému dnes odpapuľovala manželka, v práci na neho nakričali, lebo je opitý a potrebuje si nutne na niekom vybiť zlosť. To bola posledná vec, ktorú som dnes potreboval. Nech som pekne nenápadný ´´feťáčik´´, akých sú tu tucty a nechajú ma všetci na pokoji. To bude najlepšie. Keď už som bol z nepekne známej štvrte skoro vonku, stalo sa niečo, čo zase podrylo moju vieru v ľudskú rasu. Vo vedľajšej uličke, okolo ktorej som práve prechádzal, muž tlačil ženu o stenu. Jednou rukou jej nad hlavou držal ruky, druhou jej nemotorne rozopínal nohavice. ,,Prestaň sa brániť, ty nechutná kurva!´´ kričal a z úst mu na jej tvár vyletovali kúsky arašidov, ktoré do seba určite pchal ešte pár minút dozadu v bare. Ženin znechutený výraz mi prezradil, že mu riadne tiahlo z úst. Až teraz som si všimol, že mu z nohavíc trčí nechutný zarastený stoporený penis. Radšej som odišiel, inak by som sa z pohľadu na to povracal. Nepomohol som žene, ktorú znásilňovali. Bol som záporná postava tohto príbehu ja alebo on? Je horší ten, čo čin pácha alebo ten, čo ho vidí a nespraví nič? Mal som vôbec čo spraviť? Najradšej by som na nič z toho nemyslel, ale ženino bolestné vzlykanie som počul aj napriek slúchadlám, v ktorých mi teraz hralo Lithium od Nirvany. Ani som nevedel, že som si pustil list pesničiek perfektne sediacich ku kupovaniu drog. Ani som nevedel, že taký list mám. Asi sa mi to len zdalo. Spájal som si nespojiteľné. Na zastávke autobusu našťastie nestál žiadny podozrivý jedinec, takže som si mohol pokojne sadnúť bez strachu, že ma okradnú. Po ceste domov sa nestalo nič zaujímavé, nič vzrušujúce, nič čo by si zasluhovalo čo i len mihnutie okom. Iba nudná šedá realita. Ale tú tá krásna vecička vo vrecku môjho kabátu o chvíľku rozjasní. Tešil som sa ako malé decko na Vianoce. Ale ja som nebol decko. Už dlho nie. Deti majú sny a predstavy. Deti majú nádeje. A deti sú nevinné. Ja som nebol nič. A tešil som sa iba, ako sa sfetujem.

Na zastávke, ktorá je veľmi dobre situovaná asi dvadsať metrov od môjho bytu, stála jedna z mojich susediek. Pani Skopčáková. Nepríjemná stará ropucha, ktorá ma odmieta čo i len pozdraviť. Myslí si o mne, že som asociál a stoka spoločnosti. Samozrejme to o mne aj všetkým hovorí. Prešiel som okolo nej a dal som si špeciálnu námahu, aby videla, že som si ju všimol. Aby aj ona vedela, aké to je byť ignorovaná. Prezretá. Ako vzduch. Zašramotili kľúče a ja som bol doma. Teda skoro. Tie sprosté dvere sa zase zasekli. Domovník ich mal opraviť už pred dvoma týždňami. Asi si povedal, že nechutný asociál nepotrebuje funkčné dvere. Dnes sa mi s nimi nechce pretláčať. Skočím si ešte kúpiť niečo, s čím túto krásku  zapijem a pôjdem opustiť realitu inam. Tento domov je aj tak iba relatívny pojem. Hmm, tak ktorú fľašu si zoberiem? Jack? Absint? Alebo Nicolausku? Ťažký výber, asi zoberiem z každého niečo. Teraz už potrebujem iba miesto. Skočím si na strechu našej bytovky. Odtiaľ sa mi bude najkrajšie lietať.

Po ceste som nikoho nestretol. Nehrali sa deti, nikto nevenčil psa. Bola to iba šťastná náhoda alebo sa mi ľudia vyhýbajú naschvál? Prídem aj im ako úchylák a podivín? Už viem, ako sa cítil Tom Yorke, keď písal creep. Máme predsa úplne rovnaké myšlienky. Na streche som konečne našiel pokoj. Bol som sám, bez nikoho, bez ničoho nad čím by som premýšľal. Dal som si prvú dávku. Neviem, či som to robil správne, neviem, či som si to nemal vpichnúť celé. Môj díler bol idiot a šepkal. Tak som sa rozhodol, že to spravím na dávky. Už aj tak nebolo cesty späť.

Pohľad na mesto bol  krásny. Malé štvorcové svetielka  pomaly postupne zhasínali. Najprv tvorili istý obrazec svietiaceho mesta, neskôr ako mizli, sa z nich stávala mozaika metaforicky sediaca na ľudí a ich šťastie. Rovnako ako tie svetlá, každé raz vyhasne. Niektoré skôr, niektoré neskôr. Tie neskoršie nemajú pochopenie k tým skorším. A to vedie k nepekným koncom vyhasnutých svetiel. Bol som v polovici fľaše, keď som dostal nutkanie vpichnúť si ďalšiu dávku. Trvalo iba pár sekúnd a substancia šťastia bola v mojich žilách. I keď dnes sa nejako míňala účinku. Aha, zhaslo ďalšie svetlo. A zaujíma to niekoho? Zaujímalo to niekedy niekoho? Iba jedno z milióna, naveky preč. Iba ďalší asociál. Chuť na tretiu dávku prišla veľmi skoro. Ešte mi zostávala štvrtina prvej fľaše. Nebolo by poetické, keby som teraz vyhasol, ako tie svetlá? Ako moje šťastie už dávno? Zase by o to nikto ani nezakopol. Jeden rýchly skok. Ale to by bolo trápne klišé. Odišiel by som ako troska požuvaná životom. S tisíckami nevyrieknutých myšlienok, ktoré mi stále kolovali hlavou. Odišiel by som bez ambícií a cieľov. Nie, taký trápny nebudem. Nezabijem sa ako uplakaný ´´pubertiak´´. Radšej si ešte vpichnem svoju substanciu šťastia. Keby sa mi len tak hrozne nechcelo spať. Asi ju ešte nechám na pokoji. Rýchly ´´šlofík´´ ma nezabije.

Michal Chudý, 2. B

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *