Čo je ťažšie ako zdvihnúť Artušov meč? To je predsa jasné. Dostať sa ráno do školy.

Ráno Vám pod vankúšom nečakane zazvoní mobil ohlasujúci nový krásny deň. Strhnete sa, akoby Vám pri hlave akurát vybuchol granát a s polovičným infarktom sa načiahnete, aby ste ten diabolský budík konečne vypli. Miesto tichej melódie Vám nielen na celú izbu, ale aj na celú bytovku, hučí pieseň od Justina Biebera, pretože ste si mysleli, že Vás jeho tvorba okamžite postaví na nohy. Nuž, opak bol pravdou.

Protestne cez seba prehodíte perinu, unavene si pretriete rukou rozospaté oči a opatrne sa pozriete na obrazovku svojho mobilu, ktorá Vám pomaly vypaľuje zrenice. Pondelok. Horšie to už ani byť nemôže.

Z postele sa vytrepete asi na siedmykrát. Keď už na Vás nemajú nervy ani rodičia, ktorí sa Vám vyhrážajú, že ak ihneď nedostanete svoje študentské pozadie z Vašej komfortnej zóny, tak Vám dajú domáce väzenie na ďalšie tri týždne. Ako keby tá vyhrážka stála vôbec za niečo. V študentskom živote platí jedno pravidlo – všetko je lepšie ako deň strávený v škole. Chcú Vás poslať k zubárke? Nevadí, aspoň nebudete musieť ísť do tej prekliatej budovy. Chcú Vás naverbovať do armády? V pohode, aspoň zomriete rýchlo.

Nakoniec teda za dobrú hodinu zo seba vykúzlite bytosť, podobajúcu sa aspoň z časti na človeka a môžete si zagratulovať, že ste rovnaký mág ako slávny Houdini.

Oči držíte otvorené iba kvôli rannej dávke kofeínu v podobe kávy, kefu používate príležitostne – lebo by ste ju už viac nevytiahli z vlasov, a každodenné státie pred skriňou sa aj tak vždy skončí s tým, že si vyberiete to najčiernejšie oblečenie, aké len nájdete. Akoby Váš šatník nepozostával iba z čiernej farby. Hm, vyberiem si dnes tú bledočiernu blúzku alebo tú pastelovočiernu mikinu?

Prichádza náročnejšia časť rána – dostať sa včas do školy. Viete, že to bude náročná výzva, pretože Bratislava skolabuje každý boží deň, aj keď sa nič prelomné nedeje, a Vy nechcete chodiť skorším spojom, lebo ste lenivý privstať si. Veď nestačí predsa to, že sa vôbec vyhrabete z hrejivého objatia Vašej postele?  Pre pedagógov a rodičov to zrejme nie je dostatočne obstojný argument.

Stojíte teda na zastávke, za tie tri minúty Vám už odmrzli všetky prsty, mozog a zlyhali Vám obe obličky, ale aj tak tam naďalej čakáte, pretože dúfate, že sa ten červený diabol – autobus, nakoniec predsa len objaví. Lenže neobjaví. A tak frustrovane čakáte na ďalší spoj, ktorý ide až o pätnásť minút, neustále kontrolujete čas na mobile, no nedokážete sa vrátiť späť do minulosti, lebo nie ste Hermiona z knižnej série Harry Potter.

V autobuse je to plnšie ako v plynovej komore, ledva sa pretlačíte cez ľudí, ale hlavné je, že ste sa posunuli vpred a mierite do školy.

Keď konečne dorazíte na cieľovú zastávku, zostáva Vám asi desať minút, aby ste sa dostali včas do školy. Menší problém je v tom, že Vaša škola je z tohto miesta vzdialená dobrých desať kilometrov a miestna doprava viditeľne zlyháva, takže pokiaľ vo svojom batohu nenosíte bežecké topánky a nie ste Usain Bolt, šanca, že sa dostane do školy včas, je vážne mizivá.

Rozmýšľate, že sa zvrtnete na päte a pôjdete domov, nakoľko by to bolo oveľa viac efektívnejšie, ako sa trepať do školy. No keď si predstavíte nahnevané výrazy svojich rodičov, ktoré pripomínajú nasrdených nosorožcov, hneď si to rozmyslíte.

Sedíte už v električke, radšej sa snažíte vyhnúť číslam, ktoré by Vám pripomínali, že ste ozajstná nula, pretože nedokáže prísť ani nikam načas. A práve v tej chvíli sa Vám do cesty pripletie ďalší problém. Ako keby vás život každé ráno už dostatočne nevytrestal.

Tak čo to bude dnes? Decko sa v zadnej časti povracalo a my všetci za to budeme pykať, alebo UFO zablokovalo koľaje a my sa nemôžeme pohnúť ďalej? Tentoraz to však bola iba malá porucha. Malá porucha, ktorá ukrojila z času ďalších predlhých päť minút.

Vystupujete z električky znechutený z tohto sveta a pozriete sa, či náhodou nejde nejaká ďalšia oproti, aby ste tento cirkus mohli definitívne ukončiť. Nanešťastie, žiadna nie je vo vašom dohľade.

Na vyučovanie meškáte už dvadsať minút. Senzačné.

Kým sa dotrepete do triedy, ubehne ďalších päť minút. Zaklopete na dvere, opatrne sa cez ne prešmyknete a na učitelku vrhnete ten najpokornejší pohľad – etiópskeho dieťaťa, aby Vám to prepáčila.

S úsmevom Vám povie, že Vás nakoniec do triednej knihy nezapísala, pošle Vás sadnúť si na svoje miesto a Vy sa tešíte, že aspoň niečo ste vo svojom naničhodnom živote dokázali. Teda až do chvíle, kým nevysloví tú osudnú vetu, ktorú všetci študenti zo srdca úprimne milujú. Dnes si napíšeme písomku.

 

Autor: Victoria Horová, II.B

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *