Keby bola knihou- Benedikt Slamka

Autor: Benedikt Slamka I.B

Keby bola láska kniha

keby ľudí neranila

keby sa to dalo tak

zas a znova prečítať

 •

a vášeň iba kapitola

zavrieť nikto neodolá

zavrieť oči príbeh vnímať

otvoriť a lásku snímať

 •

keby bola láska kniha

na ktorú rád zaspomínaš

bolo by jej v mestách viac

končila by len nechtiac

 •

keby bola láska z kina

nehrala by žiadna iná         

a dôvera len reč priama

no takto kniha zbila ma!

Ako prežiť hodinu dejepisu- Tomáš Wurcel

Autor: Tomáš Wurcel II.B

S dejepisom sme sa stretli už na základnej škole, aj keď sme ho najprv poznali pod názvom vlastiveda. Ako malý chlapec som o históriu neprejavoval žiadny záujem z jasných dôvodov. Neznášal som pohľad na minulosť, ktorú už nikto nezmení.

Prvý stupeň som predýchal vedľa môjho doslova usopleného spolužiaka, vďaka ktorému som sa nemusel báť, že by som dostal 5. Na konci roka sa moja jediná záchrana odsťahovala preč. Musel som sa učiť na predmet, ktorý z duše neznášam. Keď som túto fázu života v škole úspešne zvládol, čakal ma druhý polrok s neuveriteľne guľatou učiteľkou dejepisu. Nechcem byť zlý, ale keď človek musí ísť do triedy otočený bokom, tak to už je vážne zlé. Zvyšné roky na základnej škole sa len všetci vypytovali medzi sebou: „Prečo nosí iba jedno a to isté oblečenie celý rok?“ Asi má iný vkus ako dnešná generácia učiteliek. Pripomínala nám postavičku z rozprávok, kde všetky postavičky nosia vždy to isté. Tieto hodiny dejepisu boli chutnejšie a ľahšie sa z neho dostávali jednotky na vysvedčenia. „Som zvedavý aký recept nám porozpráva dnes.“ Toto bola bežná fráza pred začiatkom hodiny. Učiteľka si rada poklebetila so spolužiakom o jedle, ktoré robilo chúťky celej triede. Nudné recepty a postupy pri varení a pečení boli na nevydržanie. Tak sme sa zasmiali, keď sme jej napichali špendlíky so stoličky. No veľmi rýchlo sa to zvrtlo a skončilo to nepríjemnosťou pre celú triedu. Som rád, že na strednej škole toto už nemusím zažívať, lebo tu je nuda málokedy. Cez hodiny dejepisu iba počúvam prezentácie spolužiakov, čítame novú lekciu a potom na konci roka doháňame známky (ako ja práve teraz). Veľmi rád na posledných hodinách myslím len na jedno. Na zvonček. Je to smola, že sa posledná hodina v piatok ušla práve dejepisu. Nikto nevníma nič, okrem prichádzajúceho piatkového večera, a oddychu cez sobotu. Niektorí sa nevedia dočkať, a naberú sily na piatkové oslavy tým, že si oprú hlavu o ruky, opatrne zatvárajú oči, ich zmysli prestávajú vnímať prítomnosť učiteľky, a jediné čo ich môže prerušiť, je hlasný výkrik alebo ohlásenie prichádzajúcej písomky. Mňa jedného dňa zobudilo spolužiakove pohladkanie po kolene. Od tohto nepríjemného incidentu už nikdy nezaspávam, a dávam pozor, nech sa deje čokoľvek. Učiteľka má povinnosť nás to naučiť bez toho, aby uspala polovinu triedy. Takej dobrej učiteľke, ktorá sa snaží, by som nerád zlomil srdce a vážim si všetko, čo pre nás robí. Ako odmenu sa aspoň snažím pri testoch, a dávam pozor na hodinách.

Tieto hodiny pre mňa a zvyšok triedy neskončili. Musíme dokázať, že si takú dobrú učiteľku zaslúžime. Nemôžeme o ňu prísť, inak ju nahradí jedna nemenovaná pohroma, pri ktorej sa budem báť chodiť do školy s bielymi trenkami. Jaj jej týmto chcem odkázať, a zároveň sľúbiť, že na druhý polrok budem mať na vysvedčení veľký nadpis „Vyznamenaný.“