Intrák life #Cestujem

Začalo to asi takto. Z okna som pozorovala biele obláčiky dymu či pary, a nevedela ich identifikovať. Vybuchlo niečo? Hovorila som si, no nemyslela som si, že je chyba vo vlaku. To bolo to posledné nad čím by som rozmýšľala. A potom prestala fungovať elektrina, telefón sa nenabíjal. Snažila som sa prísť na príčinu, no onedlho, bez nejakého výsledku som to vzdala a situácia sa pomaly dostávala do ďalšej fázy. Bola som vytočená, no nerobila som si z toho príliš veľkú hlavu. Cesta mala trvať ešte približne hodinu a moja batéria na tom nebola až tak zle. Nepovažovala som sa za osobu, ktorá by mobil veľmi potrebovala. Viac sa nezaobídem bez pera a hárku papiera, ktoré mám na písanie inšpirácii do mojich príbehov. Vždy som rada za nové poznatky a viem, že dokážem zo zlého spraviť dobré, ak svoje myšlienky prenesiem do slov.
A neskôr to prišlo. Zastavili sme v Zemianskych Kostoľanoch asi na desať minút. Čo sa deje? Kládla som si otázku. Čakáme vlak či čo? No, potom okolo nás akýsi prešiel a ja som bola na vážkach. Niečo sa deje a asi to nebude nič príjemné. Čas sa predlžoval a ja som mala zmiešané pocity. V tom potom prišiel revízor so slovami: ,,Porucha vlaku, vyrazíme asi o pol hodinku.“ V tichu som zanadávala a vrátila sa k premýšľaniu, a odpisovaniu SMS. Nezostávalo mi nič iné iba čakať, kým sa situácia nezlepší. A tak som premýšľanie vymenila za pozorovanie ľudí. Jedni kvákali, druhi telefonovali alebo písali správy a tí ďalší počúvali hudbu.
Neprešlo veľa času a prišla ďalšia odozva od personálu v uhladenej rovnošate – čakanie sa predlžuje na hodinu. Pošlú náhradný vozeň. Jediné, na čo som vtedy myslela bolo, že kde ho vezmú, keď ani nedokážu pridať ďalší na hlavnej stanici a ľudia sa v medzi priestore tlačia, jeden na druhého. Vzdychla som si a pomyslela, že sa domov asi dnes nedostanem, no vedela som, že sa dejú aj horšie veci.
Keď v tom konečne prišlo svetlo. Bolo nám oznámené, že na ceste je osobný vlak z Nových Zámkov. Vydýchla som si a s radosťou pobrala svoje veci, a vystúpila z vozňa. V ruke zvierajúc ťažký kufor som prešla po štrkovej cestičke, popri hrdzavých koľajniciach  a postavila sa do davu ľudí, ktorí čakali, spolu so mnou, na návrat domov.
Neprešlo veľa a vlak zastavil.  My sme sa všetci rýchlo nasúkali dovnútra. Nedalo sa v ňom ani hýbať, všade boli ľudia. Tlačili sme sa ako sardinky. Prechádzala som sa pomedzi kupé a sadla som si k starému manželskému páru, a k pani k strednom veku.
Hrabala som sa v mobile a nedočkavo čakala, kedy sa dostanem domov. Medzitým som započula jednu pani povedať, že v živote nebolo v Zemianskych Kostoľanoch toľko ľudí čakajúcich na vlak do Prievidze, a potichu som sa zasmiala. Bol to zaujímavý postreh a ja som sa mu s vďakou potešila. Bolo to niečo, čo zahnalo môj nepríjemný pocit stereotypného cestovania.
Keď sme dorazili, radostne som vystúpila a terigala sa s davom kráčajúcich ľudí s batožinou i bez, a hľadala rodinu – ocina, mamu a sestru. Najprv som uvidela otca, vyobjímala som ho a on mi pomohol s batožinou. Potom som sa zvítala s maminou a sestrou. Chýbali mi, veľmi. Avšak, intrák som si celkom obľúbila a budem sa tam s radosťou každý týždeň vracať.

 

Autor: Veronika Cechová, I.A