Intrák life #Cestujem

Začalo to asi takto. Z okna som pozorovala biele obláčiky dymu či pary, a nevedela ich identifikovať. Vybuchlo niečo? Hovorila som si, no nemyslela som si, že je chyba vo vlaku. To bolo to posledné nad čím by som rozmýšľala. A potom prestala fungovať elektrina, telefón sa nenabíjal. Snažila som sa prísť na príčinu, no onedlho, bez nejakého výsledku som to vzdala a situácia sa pomaly dostávala do ďalšej fázy. Bola som vytočená, no nerobila som si z toho príliš veľkú hlavu. Cesta mala trvať ešte približne hodinu a moja batéria na tom nebola až tak zle. Nepovažovala som sa za osobu, ktorá by mobil veľmi potrebovala. Viac sa nezaobídem bez pera a hárku papiera, ktoré mám na písanie inšpirácii do mojich príbehov. Vždy som rada za nové poznatky a viem, že dokážem zo zlého spraviť dobré, ak svoje myšlienky prenesiem do slov.
A neskôr to prišlo. Zastavili sme v Zemianskych Kostoľanoch asi na desať minút. Čo sa deje? Kládla som si otázku. Čakáme vlak či čo? No, potom okolo nás akýsi prešiel a ja som bola na vážkach. Niečo sa deje a asi to nebude nič príjemné. Čas sa predlžoval a ja som mala zmiešané pocity. V tom potom prišiel revízor so slovami: ,,Porucha vlaku, vyrazíme asi o pol hodinku.“ V tichu som zanadávala a vrátila sa k premýšľaniu, a odpisovaniu SMS. Nezostávalo mi nič iné iba čakať, kým sa situácia nezlepší. A tak som premýšľanie vymenila za pozorovanie ľudí. Jedni kvákali, druhi telefonovali alebo písali správy a tí ďalší počúvali hudbu.
Neprešlo veľa času a prišla ďalšia odozva od personálu v uhladenej rovnošate – čakanie sa predlžuje na hodinu. Pošlú náhradný vozeň. Jediné, na čo som vtedy myslela bolo, že kde ho vezmú, keď ani nedokážu pridať ďalší na hlavnej stanici a ľudia sa v medzi priestore tlačia, jeden na druhého. Vzdychla som si a pomyslela, že sa domov asi dnes nedostanem, no vedela som, že sa dejú aj horšie veci.
Keď v tom konečne prišlo svetlo. Bolo nám oznámené, že na ceste je osobný vlak z Nových Zámkov. Vydýchla som si a s radosťou pobrala svoje veci, a vystúpila z vozňa. V ruke zvierajúc ťažký kufor som prešla po štrkovej cestičke, popri hrdzavých koľajniciach  a postavila sa do davu ľudí, ktorí čakali, spolu so mnou, na návrat domov.
Neprešlo veľa a vlak zastavil.  My sme sa všetci rýchlo nasúkali dovnútra. Nedalo sa v ňom ani hýbať, všade boli ľudia. Tlačili sme sa ako sardinky. Prechádzala som sa pomedzi kupé a sadla som si k starému manželskému páru, a k pani k strednom veku.
Hrabala som sa v mobile a nedočkavo čakala, kedy sa dostanem domov. Medzitým som započula jednu pani povedať, že v živote nebolo v Zemianskych Kostoľanoch toľko ľudí čakajúcich na vlak do Prievidze, a potichu som sa zasmiala. Bol to zaujímavý postreh a ja som sa mu s vďakou potešila. Bolo to niečo, čo zahnalo môj nepríjemný pocit stereotypného cestovania.
Keď sme dorazili, radostne som vystúpila a terigala sa s davom kráčajúcich ľudí s batožinou i bez, a hľadala rodinu – ocina, mamu a sestru. Najprv som uvidela otca, vyobjímala som ho a on mi pomohol s batožinou. Potom som sa zvítala s maminou a sestrou. Chýbali mi, veľmi. Avšak, intrák som si celkom obľúbila a budem sa tam s radosťou každý týždeň vracať.

 

Autor: Veronika Cechová, I.A

Dobrý sluha, zlý pán

Žijeme vo svete plnom stresu a nezvládnuteľného pracovného nasadenia. Hádajte milí čitatelia, kde sa ľudia zvyknú odreagovať, kde trávia svoj voľný čas? Som si takmer istá, že vy nie ste výnimkou a že nerobíte opak toho, čo aj celé 21. storočie.

Čudujete sa prečo nemáte kamarátov? Internet je snáď najlepším priateľom skoro každého z nás. Komunikujeme prostredníctvom „četu“ ako pobláznení a naživo sa cítime trápne, keď sa máme s niekým čo i len pozdraviť.
Sociálne siete nám zobrali schopnosť komunikovať z očí do očí. Už sa nevieme smiať, sedieť len tak pri ohni, rozprávať staré historky a spoznávať nových ľudí. Kedysi sme chodievali pred dom našich kamarátov a hádzali sme im do okien kamienky alebo sme zazvonili na zvonček.
Hlavne sme vedeli vyjadriť city. Hádka, priateľstvo, rozchody, udobrovanie či ľútosť. To všetko sme poznali na živých príkladoch. No teraz je iný, odlišný život a minulosť už nespoznávame.
Niečo nevieme tak sa spýtame Googlu, veď nič sa nestane. Wifi vyhľadávame v každej džungli, pretože nevieme, kde je východ. Nedávali sme pozor na základnej, predsa sme surfovali po „nete“. A tu je ďalšia odpoveď na otázku:  ,,Prečo máme málo vedomostí?“ Spoliehame sa, že nám aplikácia vyráta každý príklad z matematiky.
Do obchodov sa nám nechce merať cesta, tak si nakúpime cez e-shopy. Oblečenie, obuv, domáce potreby ba aj potreby pre zvieratá alebo už ani bežne dostupné potraviny tam nechýbajú. Kuriéri majú čo robiť každý deň.
Tiež si dávame slúchadlá do uší, zapneme youtube a vypneme od všetkých blízkych, pomaly vzďaľujúcich sa „kamarátov“. Nepočujeme tie výkriky, ktoré sa nám snažia dostať do uší. Možno, že by sme ich aj počuli, no radšej si zvýšime hlas na maximum.

Zaujímalo by ma, či niekedy v budúcnosti bude v učebniciach dejepisu napísané, ako sa ľudia vedeli zabávať aj bez internetu. Teraz viete, čo je dôvodom toho všetkého.
„Dobrý sluha, zlý pán,“ túto tému bude obšírnejšie rozoberať skupinka psychológov v našom novom mesačníku. Buďte svojím pánom vy a nedajte sa zlanáriť vecou bez duše.

 

Patrícia Kubinová     2.A

Kto pomôže človeku, ak nie človek?

Bolo to minulé leto, keď som si uvedomila jednu vec. Cestou domov som narazila na bezdomovca, ktorý si odomňa pýtal peniaze. Či som mu ich dala? Jasné, že áno, teda….nakoniec som mu ich dala, ale zaváhala som. Moja rodina ma vždy učila si dobre premyslieť a zvážiť plusy a mínusy, ak by som sa niekedy chystala „takýmto ľuďom“ pomôcť. Stalo sa to presne minulý august. Nepamätám si presný dátum, ale pamätám si to ráno, keď ma zaplavil pocit potreby niečo zmeniť. Spomenula som si na každého takéhoto bezdomovca a nemohla som prestať myslieť na to, či by mi niekto pomohol, ak by som na ulici skončila ja. Môj ďalší krok bol jasný. Za zámienkou dozvedieť sa o týchto ľuďoch a ich osudoch viac sa zo mňa stala dobrovoľníčka v útulku pre bezdomovcov. Nevedela som do čoho idem, ale pocit, že viac ako polovica populácie na ľudí v núdzi len nadáva, namiesto toho aby im pomohli, mi väčšmi skľučoval srdce. Kto pomôže človeku, ak nie človek? V domove pre ľudí v núdzi som ako dobrovoľníčka strávila dva mesiace. Kde začať? My ľudia vidíme tak málo, veľmi málo. To čo vidíme na povrchu, je len malá kvapka veľkého mora. Spoznala som nových ľudí, dobrých ľudí. Áno, hovorím o tých otrhaných bezdomovcoch. Nie všetci sú alkoholici a zlodeji. Vlastne je tam takýchto ľudí málo. Veľké percento z nich tvoria hlavne matky a otcovia bez práce, ktorí opustili svoje deti, pretože ich nemali ako uživiť. Častokrát potom skončili na ulici, keďže nemali dostatok financií na bývanie. Pýtate sa, či chcem odľahčiť a skresliť tému bezdomovcov? Vôbec nie. Stretla som sa aj s príbehmi, kde sú ľudia naozaj len lenivými žobrákmi so závislosťou na alkohole. Ale tí tu budú vždy. Na záver vás len vyzývam, aby sme prestali hádzať ľudí do jedného vreca. Aby sme sa pozreli hlbšie pod povrch, nemýlili si hlúpe reči s realitou.

Andrea Hodvan, 2.A