Mlieko, WC papier, nádej: STRATENÉ

Po niekoľkých týždňoch sa tu konečne cítim ako doma…..každí tu po sebe „ziape“, nedá sa tu poriadne spať a vkuse mi niekto nadáva že som po sebe neumyla riad. Vravím, presne ako doma. Život na internáte, to je „neskutočná zábava“. Nie, nie je to ako v tínedžerskych filmoch spred 20 rokov. Skôr sa to tu často mení na bojové filmy z obdobia druhej svetovej vojny, len oveľa menej kvalitné a v maďarskom jazyku.

Pre mňa sa štvrté poschodie internátu na Ivanskej ceste stalo tiež bojovou zónou. Ako som si jeden krásny večer išla odložiť nákup do chladničky, zistila som že mi chýba mlieko. A nie len hocaké mlieko, ale mandľové mlieko značky Alpro, ktoré stojí 2,60€.  Bola som si istá že som ho tam večer pred tým dávala tak som bola trochu zarazená, kam mi len mohlo zmiznúť? Rozhodlo sa odísť na dovolenku na Taiwan? Nie. Bola som námesačná a rozhodla som sa vypiť ho o 3 ráno? Nemyslím si. No tak kam mohlo zmiznúť? Aha no jasné, niekto mi ho ukradol. Prestala som veriť každému v mojom okolí, stali sa pre mňa nepriateľmi. Nieže by som im po dvoch týždňoch čo som ich všetkých poznala verila, no aj tak som im prestala veriť. Dokázala som sa však nad touto stratou povzniesť a povedala som si že to riešiť nebudem, nechcelo sa mi. Kúpila som si nové, dala som ho do tašky spolu s ostatnými potravinami a nechala ich v chladničke. No ale tu sa príbeh krádeží nekončí. Okrem iného mi raz zmizol aj toaletný papier. Bol to asi tretí deň, ktorý som bola na intráku. A keď som išla na wcko, môj papier nikde. Myslím si že ani ten nešiel na okružnú cestu okolo sveta. Teraz neviem, na ktorú z báb z mojej bunky sa mám zle pozerať, ale všetky tri budú navždy v mojich očiach ako potenciálna zlodejka toaleťáku.

Ale vráťme sa späť k dráme z chladničky. Po asi týždni sa ďalšie mnou zakúpené mlieko rozhodlo odísť za lepším životom niekam do neznáma. Tento krát už nebolo plné, bola v tom kartóne asi len štvrtina z neho. Ach tieto nevďačné drahé mlieka…..

Papierové steny a ľubozvučné tóny

Samozrejme že na internáte, ktorý stojí 35€ na mesiac nemôžete čakať že bude mať protihlukové steny, no tie čo sú tu, sú naozaj pravým opakom. Okrem toho že viem o každom jednom človeku na našej chodbe, aký má hudobný vkus, viem aj o tom aký je Denisin priateľ debil alebo ako sa Sáre nedarí nakresliť zajac. Práve si uvedomujem že by som si mala dávať pozor čo hovorím, pretože tu vie každý všetko o každom. Wow, možno to tu je predsa len horšie než u mňa doma….

Hudba tu neznie len z reprákov notebookov a telefónov študentov, ale dokonca tu máme aj živé koncerty. Verte mi že toľko nadaných spevákov som nepočula ani v Superstar. Ale teraz nemyslím skutočne hudobne nadaných ľudí. Myslím na dievčatá z tejto chodby ktoré sa nejak ocitli na pódiu na Time square, a o 22:30 vystupujú so svojím najnovším hitom. O 22:30 sa ja snažím spať, a nie počúvať druhú Britney Spears z vedľajšej izby, ale vďaka za uspávanku?

Tak odídem späť domov?

Napriek všetkým zlým a absurdným veciam, ktoré sa mi za mesiac čo som tu prihodili, už by som si znova nezvykla vstávať o 4:30 a cestovať. Je to tu občas dosť divné, ale je to dobrá skúsenosť. Úprimne, nemyslela som si že to budem zvládať tak dobre, ako to zvládam, ale tak už som sa tu naučila, že zázraky sa dejú. Dokáže tu byť predsa len aj zábava. Viac týchto omáčiek už nechcem písať, no na koniec ešte dodám: Už si kupujem len sójové mlieko od značky Tesco Organic.

Autor: Nikola Liptaiová, III.B

Hmla

Vonku bola hustá hmla. Nepriehľadný belasý dym kompenzoval s na pohľad bezstarostným prostredím. Nedalo sa dovidieť ani na pár centimetrov. Vo vzduchu bola cítiť vlhkosť a zápach veľkomesta. Autá sa objavovali v priestore a znova sa strácali v množstve mrakov.

Bolo to mystické a mierne ma z toho striaslo. Nemohla som vedieť, čo sa v tej hmle skrýva, pokiaľ som nevstúpila dovnútra. Mohla som sa premáhať, ale nedokázala som to. Toto bola pre mňa ako scéna vystrihnutá z hororu. A začínala sa stupňovať.

Neisto som vykročila vpred a zaťala päste na prípadnú obranu. Dlane sa mi nesmierne potili a srdce mi bilo ako o život. Dych sa mi zrýchlil len pri tom, ako som pomyslela, čo sa môže stať. Neviem prečo, ale bála som sa. Možno sa to mohli zlé skúsenosti či neistota v novom prostredí no úplne ma to pohltilo a vypľulo ako kôpku nešťastia strachujúcu sa urobiť čo i len malý krok. Nechcela som sa nechať, ale nedokázala som vzdorovať. Táto prekážka bola silnejšia ako hociktorý nerv v mojom tele a vôbec mi nedovolila sa pohnúť.

Keď už trochu povolila, bolo neskoro. Spoza hmly sa začali ozývať škriekajúce hlasy a stiahli ma dnu. Pišťalo mi v ušiach. Ten zvuk sa mi dostal až do špiku kostí. Ten otras som cítila v každej bunke svojho tela. Už som takmer nedýchala a z mojich úst unikali tlmené výkriky o pomoc. A potom som to konečne uvidela. Príšeru v šedom s dlhými hadími šupinatými pažami a levími nohami. Perfektne ladila s prostredím.

Priblížila sa ku mne a vyplazila svoj dlhý hadí jazyk. Zarevala. Dlaňami som si  zakryla uši a snažila sa zastaviť prúd prichádzajúceho škreku. No veľmi to nepomohlo. Tajomná bytosť sa ku mne priblížila a chytila ma jej ostrými špinavými čiernymi pazúrmi. Zasiahla moju jemnú olivovú pokožku a spravila mi niekoľko rezných rán. Štípali a valili sa z nich pramienky purpurovej krvi. Tiekli cez celé ruky a rozpíjali sa po mojej bezchybnej pokožke až na končeky tenkých prstov a nakoniec poznačili zem. Chcela som bojovať proti tejto neznámej sile, ale bola oveľa silnejšia. Chytila ma okolo chudého pása a nadvihla nad zem. Kričala som, hýbala rukami nohami, ale bola som bezmocná. Podmanila si ma ako bábku a nehodlala sa ma vzdať.

Stále som sa snažila bojovať, ale sila ma pomaly opúšťala. Končatiny mi chabli a neboli schopné spraviť akýkoľvek pohyb. Moje celé telo dávalo hold koncu, ktorý nikdy nebol tak blízko. Cítila som to v kostiach, že sa ukrutnou silou blíži a nič na svete ho nedokáže zastaviť. A moje slzy mi dávali za pravdu. Tiekli mi po stuhnutých lícach a ochladzovali rozpálenú pokožku.

A tak som sa nechala unášať prítomnosťou  tohto okamžiku a plnými dúškami si užívala posledné chvíle môjho nevšedného života. Naplno vdýchavala vôňu tamojšieho prostredia a snažila sa z neho dostať čo najviac. No potom prišlo niečo čo ma primalo byť na pochybách.

Možno trvalo hodiny kým sa akákoľvek prítomnosť tejto hmly vyparila, ale  príšera zrazu pomaly uvoľnila pevný stisk a úplne zmizla. Otáčala som sa za ňou, zmätená. Ale nič. Prechádzala som sa po ceste ako šialenec a snažila sa nás akúkoľvek stopu jej existencie.

,,Čo to k sakru bolo? Čo už som sa načisto pomiatla?“ vírilo mi v hlave a ja som na tento výjav nemala vôbec žiadne vysvetlenie.

Až neskôr som prišla na to čo to všetko malo znamenať. Pár dní som chodila do školy, bavila sa zo spolužiakmi a utápala sa v myšlienkach a až potom som si to uvedomila. Môj život sa rapídne zmenil. Rozhodla som sa nemárniť ho, pretože vďaka tejto skúsenosti som sa rozhodla žiť naplno. To, čo sa stalo bolo znamenie, že mám šancu začať odznova a nič alebo nikto mi nemôže povedať, že na to nemám právo. A tak je načase urovnať všetky vzťahy a naplno sa ponoriť do sveta.  

Autor: Veronika Cechová, I.A

Čo je ťažšie ako zdvihnúť Artušov meč? To je predsa jasné. Dostať sa ráno do školy.

Ráno Vám pod vankúšom nečakane zazvoní mobil ohlasujúci nový krásny deň. Strhnete sa, akoby Vám pri hlave akurát vybuchol granát a s polovičným infarktom sa načiahnete, aby ste ten diabolský budík konečne vypli. Miesto tichej melódie Vám nielen na celú izbu, ale aj na celú bytovku, hučí pieseň od Justina Biebera, pretože ste si mysleli, že Vás jeho tvorba okamžite postaví na nohy. Nuž, opak bol pravdou.

Protestne cez seba prehodíte perinu, unavene si pretriete rukou rozospaté oči a opatrne sa pozriete na obrazovku svojho mobilu, ktorá Vám pomaly vypaľuje zrenice. Pondelok. Horšie to už ani byť nemôže.

Z postele sa vytrepete asi na siedmykrát. Keď už na Vás nemajú nervy ani rodičia, ktorí sa Vám vyhrážajú, že ak ihneď nedostanete svoje študentské pozadie z Vašej komfortnej zóny, tak Vám dajú domáce väzenie na ďalšie tri týždne. Ako keby tá vyhrážka stála vôbec za niečo. V študentskom živote platí jedno pravidlo – všetko je lepšie ako deň strávený v škole. Chcú Vás poslať k zubárke? Nevadí, aspoň nebudete musieť ísť do tej prekliatej budovy. Chcú Vás naverbovať do armády? V pohode, aspoň zomriete rýchlo.

Nakoniec teda za dobrú hodinu zo seba vykúzlite bytosť, podobajúcu sa aspoň z časti na človeka a môžete si zagratulovať, že ste rovnaký mág ako slávny Houdini.

Oči držíte otvorené iba kvôli rannej dávke kofeínu v podobe kávy, kefu používate príležitostne – lebo by ste ju už viac nevytiahli z vlasov, a každodenné státie pred skriňou sa aj tak vždy skončí s tým, že si vyberiete to najčiernejšie oblečenie, aké len nájdete. Akoby Váš šatník nepozostával iba z čiernej farby. Hm, vyberiem si dnes tú bledočiernu blúzku alebo tú pastelovočiernu mikinu?

Prichádza náročnejšia časť rána – dostať sa včas do školy. Viete, že to bude náročná výzva, pretože Bratislava skolabuje každý boží deň, aj keď sa nič prelomné nedeje, a Vy nechcete chodiť skorším spojom, lebo ste lenivý privstať si. Veď nestačí predsa to, že sa vôbec vyhrabete z hrejivého objatia Vašej postele?  Pre pedagógov a rodičov to zrejme nie je dostatočne obstojný argument.

Stojíte teda na zastávke, za tie tri minúty Vám už odmrzli všetky prsty, mozog a zlyhali Vám obe obličky, ale aj tak tam naďalej čakáte, pretože dúfate, že sa ten červený diabol – autobus, nakoniec predsa len objaví. Lenže neobjaví. A tak frustrovane čakáte na ďalší spoj, ktorý ide až o pätnásť minút, neustále kontrolujete čas na mobile, no nedokážete sa vrátiť späť do minulosti, lebo nie ste Hermiona z knižnej série Harry Potter.

V autobuse je to plnšie ako v plynovej komore, ledva sa pretlačíte cez ľudí, ale hlavné je, že ste sa posunuli vpred a mierite do školy.

Keď konečne dorazíte na cieľovú zastávku, zostáva Vám asi desať minút, aby ste sa dostali včas do školy. Menší problém je v tom, že Vaša škola je z tohto miesta vzdialená dobrých desať kilometrov a miestna doprava viditeľne zlyháva, takže pokiaľ vo svojom batohu nenosíte bežecké topánky a nie ste Usain Bolt, šanca, že sa dostane do školy včas, je vážne mizivá.

Rozmýšľate, že sa zvrtnete na päte a pôjdete domov, nakoľko by to bolo oveľa viac efektívnejšie, ako sa trepať do školy. No keď si predstavíte nahnevané výrazy svojich rodičov, ktoré pripomínajú nasrdených nosorožcov, hneď si to rozmyslíte.

Sedíte už v električke, radšej sa snažíte vyhnúť číslam, ktoré by Vám pripomínali, že ste ozajstná nula, pretože nedokáže prísť ani nikam načas. A práve v tej chvíli sa Vám do cesty pripletie ďalší problém. Ako keby vás život každé ráno už dostatočne nevytrestal.

Tak čo to bude dnes? Decko sa v zadnej časti povracalo a my všetci za to budeme pykať, alebo UFO zablokovalo koľaje a my sa nemôžeme pohnúť ďalej? Tentoraz to však bola iba malá porucha. Malá porucha, ktorá ukrojila z času ďalších predlhých päť minút.

Vystupujete z električky znechutený z tohto sveta a pozriete sa, či náhodou nejde nejaká ďalšia oproti, aby ste tento cirkus mohli definitívne ukončiť. Nanešťastie, žiadna nie je vo vašom dohľade.

Na vyučovanie meškáte už dvadsať minút. Senzačné.

Kým sa dotrepete do triedy, ubehne ďalších päť minút. Zaklopete na dvere, opatrne sa cez ne prešmyknete a na učitelku vrhnete ten najpokornejší pohľad – etiópskeho dieťaťa, aby Vám to prepáčila.

S úsmevom Vám povie, že Vás nakoniec do triednej knihy nezapísala, pošle Vás sadnúť si na svoje miesto a Vy sa tešíte, že aspoň niečo ste vo svojom naničhodnom živote dokázali. Teda až do chvíle, kým nevysloví tú osudnú vetu, ktorú všetci študenti zo srdca úprimne milujú. Dnes si napíšeme písomku.

 

Autor: Victoria Horová, II.B