Mlieko, WC papier, nádej: STRATENÉ

Po niekoľkých týždňoch sa tu konečne cítim ako doma…..každí tu po sebe „ziape“, nedá sa tu poriadne spať a vkuse mi niekto nadáva že som po sebe neumyla riad. Vravím, presne ako doma. Život na internáte, to je „neskutočná zábava“. Nie, nie je to ako v tínedžerskych filmoch spred 20 rokov. Skôr sa to tu často mení na bojové filmy z obdobia druhej svetovej vojny, len oveľa menej kvalitné a v maďarskom jazyku.

Pre mňa sa štvrté poschodie internátu na Ivanskej ceste stalo tiež bojovou zónou. Ako som si jeden krásny večer išla odložiť nákup do chladničky, zistila som že mi chýba mlieko. A nie len hocaké mlieko, ale mandľové mlieko značky Alpro, ktoré stojí 2,60€.  Bola som si istá že som ho tam večer pred tým dávala tak som bola trochu zarazená, kam mi len mohlo zmiznúť? Rozhodlo sa odísť na dovolenku na Taiwan? Nie. Bola som námesačná a rozhodla som sa vypiť ho o 3 ráno? Nemyslím si. No tak kam mohlo zmiznúť? Aha no jasné, niekto mi ho ukradol. Prestala som veriť každému v mojom okolí, stali sa pre mňa nepriateľmi. Nieže by som im po dvoch týždňoch čo som ich všetkých poznala verila, no aj tak som im prestala veriť. Dokázala som sa však nad touto stratou povzniesť a povedala som si že to riešiť nebudem, nechcelo sa mi. Kúpila som si nové, dala som ho do tašky spolu s ostatnými potravinami a nechala ich v chladničke. No ale tu sa príbeh krádeží nekončí. Okrem iného mi raz zmizol aj toaletný papier. Bol to asi tretí deň, ktorý som bola na intráku. A keď som išla na wcko, môj papier nikde. Myslím si že ani ten nešiel na okružnú cestu okolo sveta. Teraz neviem, na ktorú z báb z mojej bunky sa mám zle pozerať, ale všetky tri budú navždy v mojich očiach ako potenciálna zlodejka toaleťáku.

Ale vráťme sa späť k dráme z chladničky. Po asi týždni sa ďalšie mnou zakúpené mlieko rozhodlo odísť za lepším životom niekam do neznáma. Tento krát už nebolo plné, bola v tom kartóne asi len štvrtina z neho. Ach tieto nevďačné drahé mlieka…..

Papierové steny a ľubozvučné tóny

Samozrejme že na internáte, ktorý stojí 35€ na mesiac nemôžete čakať že bude mať protihlukové steny, no tie čo sú tu, sú naozaj pravým opakom. Okrem toho že viem o každom jednom človeku na našej chodbe, aký má hudobný vkus, viem aj o tom aký je Denisin priateľ debil alebo ako sa Sáre nedarí nakresliť zajac. Práve si uvedomujem že by som si mala dávať pozor čo hovorím, pretože tu vie každý všetko o každom. Wow, možno to tu je predsa len horšie než u mňa doma….

Hudba tu neznie len z reprákov notebookov a telefónov študentov, ale dokonca tu máme aj živé koncerty. Verte mi že toľko nadaných spevákov som nepočula ani v Superstar. Ale teraz nemyslím skutočne hudobne nadaných ľudí. Myslím na dievčatá z tejto chodby ktoré sa nejak ocitli na pódiu na Time square, a o 22:30 vystupujú so svojím najnovším hitom. O 22:30 sa ja snažím spať, a nie počúvať druhú Britney Spears z vedľajšej izby, ale vďaka za uspávanku?

Tak odídem späť domov?

Napriek všetkým zlým a absurdným veciam, ktoré sa mi za mesiac čo som tu prihodili, už by som si znova nezvykla vstávať o 4:30 a cestovať. Je to tu občas dosť divné, ale je to dobrá skúsenosť. Úprimne, nemyslela som si že to budem zvládať tak dobre, ako to zvládam, ale tak už som sa tu naučila, že zázraky sa dejú. Dokáže tu byť predsa len aj zábava. Viac týchto omáčiek už nechcem písať, no na koniec ešte dodám: Už si kupujem len sójové mlieko od značky Tesco Organic.

Autor: Nikola Liptaiová, III.B

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *