Odporúčané

Meniace sa tváre rovnakého režimu?

BRATISLAVA – Od „nežnej“ revolúcie v novembri 1989 ubehlo už takmer 30 rokov. Za ten čas sme aj v našej krajine dokázali vybudovať demokratický systém a spravodlivý právnyštát. Alebo nie? Je to všetko, o čom denno-denne počúvame z televízie a rádia skôr presným opakom týchto pojmov?

 

 

Odpoveď aj na túto otázku prišiel objasniť v stredu 18. apríla 2018 študentom Strednej odbornej školy masmediálnych a informačných štúdií Mgr. Martin Slávik z občianskeho združenia Living Memory. Prednáška, ktorej témou boli politické „elity“ čias nedávno minulých, ozrejmila študentom viacerých ročníkov známe, aj menej známe skutočnosti, týkajúce sa nielen spomínaných politických predstaviteľov, ale aj dobových udalostí a faktov. Obdobie socializmu vo svojej prednáške historik Slávik súčasne porovnával s dnešnými politicko-spoločenskými pomermi a poukazoval na to, ako sa bývalé „kádre“ infiltrovali aj do dnešnej demokraticky sa tváriacej politiky či súdnictva na Slovensku. Keďže prednáška mala pomerne otvorený charakter, do diskusie počas jej priebehu sa aktívne zapájali viacerí študenti. Tí týmto spôsobom zároveň reflektovali svoj pohľad na udalosti dnešných dní, na veci, ktoré sa im nepáčia, a na to, čo by možno chceli zmeniť.

 

 

 

 

 

OZ Living Memory

Občianske združenie Living Memory vzniklo ako reakcia ľudí, ktorí sa dlhodobo zaoberajú fungovaním totalitných režimov a ktorí sú presvedčení, že sloboda a demokracia nie sú samozrejmosťou, aj keď sa to tak mnohým môže zdať. Ľudská dôstojnosť, sloboda a právny štát sú pre nás mimoriadne dôležité. Sme presvedčení o tom, že po prechode z totalitného
režimu na demokratický nestačí len vybudovať formálne inštitúcie právneho a demokratického štátu. Potrebná je aj zmena myslenia a konania ľudí v politických a ďalších spoločenských inštitúciách na základe nového hodnotového systému, ktorý stojí na diskontinuite s totalitným komunistickým režimom. Vyrovnávanie sa s totalitami na Slovensku je podľa nás oneskorené, pomalé a nedôsledné, so snahou budovať za minulosťou hrubú čiaru v personálnej, inštitucionálnej a následne i hodnotovej rovine, čo dlhodobo deformuje spoločenské svedomie a zodpovednosť za správu vecí verejných a následne aj inštitúcie demokratického a právneho štátu (prevzaté zo stránky OZ Living Memory).

 

Odporúčané

Dobrý sluha, zlý pán

Žijeme vo svete plnom stresu a nezvládnuteľného pracovného nasadenia. Hádajte milí čitatelia, kde sa ľudia zvyknú odreagovať, kde trávia svoj voľný čas? Som si takmer istá, že vy nie ste výnimkou a že nerobíte opak toho, čo aj celé 21. storočie.

Čudujete sa prečo nemáte kamarátov? Internet je snáď najlepším priateľom skoro každého z nás. Komunikujeme prostredníctvom „četu“ ako pobláznení a naživo sa cítime trápne, keď sa máme s niekým čo i len pozdraviť.
Sociálne siete nám zobrali schopnosť komunikovať z očí do očí. Už sa nevieme smiať, sedieť len tak pri ohni, rozprávať staré historky a spoznávať nových ľudí. Kedysi sme chodievali pred dom našich kamarátov a hádzali sme im do okien kamienky alebo sme zazvonili na zvonček.
Hlavne sme vedeli vyjadriť city. Hádka, priateľstvo, rozchody, udobrovanie či ľútosť. To všetko sme poznali na živých príkladoch. No teraz je iný, odlišný život a minulosť už nespoznávame.
Niečo nevieme tak sa spýtame Googlu, veď nič sa nestane. Wifi vyhľadávame v každej džungli, pretože nevieme, kde je východ. Nedávali sme pozor na základnej, predsa sme surfovali po „nete“. A tu je ďalšia odpoveď na otázku:  ,,Prečo máme málo vedomostí?“ Spoliehame sa, že nám aplikácia vyráta každý príklad z matematiky.
Do obchodov sa nám nechce merať cesta, tak si nakúpime cez e-shopy. Oblečenie, obuv, domáce potreby ba aj potreby pre zvieratá alebo už ani bežne dostupné potraviny tam nechýbajú. Kuriéri majú čo robiť každý deň.
Tiež si dávame slúchadlá do uší, zapneme youtube a vypneme od všetkých blízkych, pomaly vzďaľujúcich sa „kamarátov“. Nepočujeme tie výkriky, ktoré sa nám snažia dostať do uší. Možno, že by sme ich aj počuli, no radšej si zvýšime hlas na maximum.

Zaujímalo by ma, či niekedy v budúcnosti bude v učebniciach dejepisu napísané, ako sa ľudia vedeli zabávať aj bez internetu. Teraz viete, čo je dôvodom toho všetkého.
„Dobrý sluha, zlý pán,“ túto tému bude obšírnejšie rozoberať skupinka psychológov v našom novom mesačníku. Buďte svojím pánom vy a nedajte sa zlanáriť vecou bez duše.

 

Patrícia Kubinová     2.A

Odporúčané

Kto pomôže človeku, ak nie človek?

Bolo to minulé leto, keď som si uvedomila jednu vec. Cestou domov som narazila na bezdomovca, ktorý si odomňa pýtal peniaze. Či som mu ich dala? Jasné, že áno, teda….nakoniec som mu ich dala, ale zaváhala som. Moja rodina ma vždy učila si dobre premyslieť a zvážiť plusy a mínusy, ak by som sa niekedy chystala „takýmto ľuďom“ pomôcť. Stalo sa to presne minulý august. Nepamätám si presný dátum, ale pamätám si to ráno, keď ma zaplavil pocit potreby niečo zmeniť. Spomenula som si na každého takéhoto bezdomovca a nemohla som prestať myslieť na to, či by mi niekto pomohol, ak by som na ulici skončila ja. Môj ďalší krok bol jasný. Za zámienkou dozvedieť sa o týchto ľuďoch a ich osudoch viac sa zo mňa stala dobrovoľníčka v útulku pre bezdomovcov. Nevedela som do čoho idem, ale pocit, že viac ako polovica populácie na ľudí v núdzi len nadáva, namiesto toho aby im pomohli, mi väčšmi skľučoval srdce. Kto pomôže človeku, ak nie človek? V domove pre ľudí v núdzi som ako dobrovoľníčka strávila dva mesiace. Kde začať? My ľudia vidíme tak málo, veľmi málo. To čo vidíme na povrchu, je len malá kvapka veľkého mora. Spoznala som nových ľudí, dobrých ľudí. Áno, hovorím o tých otrhaných bezdomovcoch. Nie všetci sú alkoholici a zlodeji. Vlastne je tam takýchto ľudí málo. Veľké percento z nich tvoria hlavne matky a otcovia bez práce, ktorí opustili svoje deti, pretože ich nemali ako uživiť. Častokrát potom skončili na ulici, keďže nemali dostatok financií na bývanie. Pýtate sa, či chcem odľahčiť a skresliť tému bezdomovcov? Vôbec nie. Stretla som sa aj s príbehmi, kde sú ľudia naozaj len lenivými žobrákmi so závislosťou na alkohole. Ale tí tu budú vždy. Na záver vás len vyzývam, aby sme prestali hádzať ľudí do jedného vreca. Aby sme sa pozreli hlbšie pod povrch, nemýlili si hlúpe reči s realitou.

Andrea Hodvan, 2.A

Odporúčané

Ženy – matky Zeme

Prečo ženy? Pretože ženy sú krehké stvorenia, ktoré rozdávajú lásku, nehu a pocit bezpečia. Pretože ženy si zaslúžia rovnaké uznania ako muži. Ženy sú ako superhrdinky, vedia sa vynájsť v každej situácii pracovať kdekoľvek, pre blaho rodiny. Vedia zaobchádzať s deťmi ako nikto iný na svete. Stihnú vždy všetko načas a dokážu robiť viac vecí naraz.

Preto oslavujeme Medzinárodný deň žien na celom svete 8. Marca. Prvý deň žien sa začal oslavovať už v roku 1910.  A čo bolo vlastne námetom tohto dňa? Bol založený  na počesť ženám, konkrétne newyorským krajčírkam, ktoré bojovali za vyššie mzdy, za zrušenie desaťhodinového pracovného času a zlým pracovným podmienkam. Tohto štrajku  sa zúčastnilo až  neuveriteľných 40 000 žien a to v roku 1908 v New Yorku.  Aké nečakané, že ženy dokážu aj nemožné. Ženy sa štrajku podujali aj preto, že chceli volebné právo, predsa čo by to boli za ženy- nezávislé občianky keby nemohli voliť rovnako ako muži? Ešte pred prvou svetovou vojnou si volebné právo vytýčili a tiež aj osemhodinový pracovný čas a zlepšenie špeciálneho zákonodarstva. Bol to pre ženy neodmysliteľný úspech. Vďaka ktorému to pretrváva dodnes za čo môžeme byť nesmierne vďačné, pretože nebyť týchto silných odhodlaných žien, neviem si predstaviť ako by to vyzeralo dnes.

Prvý sviatok MDŽ sa v  Československej republike konal v roku 1921 a o rok neskôr už nadobudol masový charakter. Počas druhej sv. vojny bol MDŽ zrušený, posledný sa konal v r. 1938. Po roku 1945 bol znovu obnovený a pretrváva až dodnes. A mal by sa rozvíjať neustále, aby si budúce generácie vedeli ceniť rovnako ženy, ako my doteraz.

 

Viktória Straská, 1.C

Odporúčané

Hviezdoslav spája umelecké duše

BRATISLAVA 28.2.2018 – Rozlúčku so zimou naša škola oslávila úspechom na okresnom kole recitačnej súťaže Hviezdoslavov Kubín. Zúčastnili sa na nej dve študentky, ktoré si domov priniesli ocenenia za prednes poézie a prózy.

Hviezdoslavov Kubín si už roky nesie svoju tradíciu a úroveň. Kultúra recitátorov medzi mladými ľuďmi v súčasnosti upadá. Na našej škole však nájdeme veľa umeleckých duší, a to nie len „majstrov“ písaného, ale aj hovoreného slova.  Žiačky Michaela Maselková (4.A) a Bianka Masaryková (2.B) zo súťaže neodišli naprázdno. Michaela s básňou od Lawrenca Ferlinghettiho získala druhé miesto a Bianka sa so svojou prózou od Arkadija Averčenka umiestnila na treťom mieste. Na súťaži sme mohli vidieť recitátorov z okresu Bratislava I, Bratislava III a z okolitých okresov Senec, Pezinok a Malacky. Konkurencia bola veľká, študenti rok čo rok siahajú po odvážnejších dielach a expresívnejších prejavoch. Naša maturantka Michaela svoj prednes spestrila inscenáciou, v ktorej sedela na stoličke a s podkladom jazzovej hudby recitovala báseň od autora tzv. beat generation. Bianka rozosmiala porotu a súťažiacich úsmevnou poviedkou Nôž, ihla a niť.

Na úspechy študentov je naša škola hrdá a verí, že vášeň k literatúre nikdy nestratia. Lebo ako sám P.O. Hviezdoslav povedal: „…lebo nie ten, kto v rozkoši planúc žil, ale ten, kto tvoril a vytvoril, môže hovoriť, že žil!“

Michaela Maselková

4.A

 

Foto: Kristián Noskovič

 

Odporúčané

PRAVDA ŽIJE

Deti sú budúcnosťou. Alebo tak to každý hovorí. Udalosti posledných dní nás, študentov SOŠMIŠ, nanajvýš znechutili, ale aj vystrašili. Práve my máme predstavovať budúcnosť slovenských médií. Ale čo s budúcnosťou, keď krok za krokom znova vyvyšujú múr, ktorý naši rodičia zbúrali, a ktorý nám má zabrániť kráčať dopredu?
Dnes, cez veľkú prestávku, sme vytvorili vlastný múr, z nápisov a obrázkov, ktorý možno nie je najsilnejší, ale je symbolom našej jednoty. Považujeme za svoju povinnosť pridať sa k pochodom za spomienku na Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovú. Zajtra, v piatok 2. 3., od 17:00 do 19:00, sa stretneme na Hviezdoslavovom námestí. Na znak súcitu k obetiam zločinu vás žiadame, aby ste prišli v čiernom oblečení.
Dnes ešte sedíme v laviciach, ale o päť, desať rokov, budeme kráčať rovnakými chodníkmi, akými kráčal Ján Kuciak. Môžeme len dúfať, že sa naše príbehy skončia spravodlivosťou a nie ako rekviem. Sloboda prejavu je naším právom. Právom, ktoré na svete nemajú všetci. Nenechajme si ho zobrať.
Zástupcovia #INAK

Odporúčané

Nabíjacie stanice pre SAV

Slovenská Akadémia Vied v Bratislave

V piatok 15.decembra sa konalo slávnostné odprezentovanie a odovzdávanie nabíjacích staníc na elektromobily Vehicle to Grid a Tritium do užívania pre SAV. Ide o naplnenie memoranda partnermi Nissan Europe a Zeroemission s.r.o, podpísaného 8.novembra v Bratislave. Ako povedal predseda SAV prof. Pavol Špajgalík „Uvedomujeme si naliehavosť znečisťovania ovzdušia automobilovou dopravou. Preto sme prijali ponuku automobilky a firmy, ktorá vyrába nabíjacie stanice. Plánujeme kúpu prvých dvoch elektromobilov, ktoré sa nám vďaka projektu podarí získať za zvýhodnenú cenu. Budeme ich využívať na prepravu v hlavnom meste, čím chceme verejnosť motivovať k správnej ceste rozvoja elektromobility na Slovensku.“
Foto: Lórant Komjáthy
Foto: Lórant Komjáthy

Technológia nabíjacej stanice Vehicle to Grid dokáže vracať nadbytočnú energiu do miestnej siete kde je nabíjacia stanica zapojená. Ide o vôbec prvý takýto systém zapojený v krajinách V4: „Ide o mobilnú napájaciu jednotku s unikátnym obojsmerným napájaním. V prípade, že auto stojí a nepotrebuje energiu, ktorá je uložená v batérií, je stanica Vehicle to Grid schopná vracať túto energiu späť do siete,“ povedal Vincent Ricoux, Marketing Manager spoločnosti Nissan Sales CEE.
Foto: Lórant Komjáthy
Foto: Lórant Komjáthy

Maroš Ševčovič, podpredseda Európskej komisie taktiež povedal, že Európska komisia motivuje automobilky aby sa venovali čoraz viac výrobe a vývoju elektromobilov. „Do roku 2030 chceme, aby každé tretie auto v Európe jazdilo na čistý pohon, na elektrický alebo vodíkový,“ povedal Europoslanec. Slovensko vyrába najviac áut na obyvateľa v celosvetovom meradle a musí sa zaoberať aj ochranou životného prostredia.

Nabíjacie stanice v areáli SAV budú slúžiť ako k ekologickému testovaniu, tak budú k dispozícii aj vedcom, ktorí ich prostredníctvom budú robiť výskum.
Foto: Lórant Komjáthy
Foto: Lórant Komjáthy

Všetky zainteresované strany sa zhodli, že alternatívne zdroje energie sú v dnešnom znečistenom svete dôležité a že aj naďalej budú robiť na tom, aby ekologické alternatívne zdroje energie podporili a rozšírili ich využívanie.

Sebastián Smatana

Odporúčané

Preži na SOŠMIŠ a prežiješ kdekoľvek

Bratislava, 12. -13. 1. 2018

Vyškolení organizátori projektu DofE – Medzinárodnej ceny vojvodu z Edinburghu pripravili na Strednej odbornej škole masmediálnych a informačných štúdií školenie. Týkalo sa dobrodružnej expedície, na ktorej sa zúčastnilo šesť dievčat z našej školy. Úlohou bolo prežiť dva dni a jednu noc v divočine. Súčasťou školenia boli workshopy o zdravotnej príprave, pravidlách projektu a pod.
Ako to celé dopadlo?
„Intrák sa chytal za hlavu“
Cieľom organizátorov bolo podať všetky worshopy a aktivity zábavnou formou, nie zasypať nás informáciami. Medzi študentmi mali najväčší úspech „Stoličky“. Aktivita bola zameraná na komunikáciu v tíme. Hlavnou úlohou bolo dostať sa podľa indícií na určené miesto. Jediný háčik bol v tom, že sme celý čas niesli so sebou stoličku, na ktorej sme mali napísaný balíček prvej pomoci. Na každom mieste sme museli využiť nejakú vec z balíčku a zachrániť sa. Vysvietená celá škola, šesť dievčat pobehujúcich po chodbách so stoličkami v ruke a krik. Ak náhodou na internáte oproti našej škole boli nejakí ľudia, iste sa zabávali.
To však nie je zďaleka všetko. Bol už večer, keď zrazu začal zvoniť alarm. Všetci sme vybehli z triedy a počúvali, odkiaľ sa ten zvuk nesie. Ozýval sa alarm školského bufetu, nik tam však nebol. Opakovalo sa to ešte trikrát, na internáte mali určite dojem, že sa snažíme vkradnúť do bufetu.
Postav dom, zasaď strom, rozlož stan!
Jednou z veľmi podstatných aktivít bolo stavanie stanu. Predstavujete si to jednoducho?

foto: Zoja Gajdošová
„Stavanie stanu prebiehalo ako epizóda z rozprávky Pat a Mat. Keďže nikto z nás predtým stan nestaval, chvíľu nám trvalo, kým sme prišli na to, kam čo patrí. Stan bol pre štyroch ľudí. Našťastie, s menšou pomocou „strýčka Google“ sme to dokázali, aj keď to trvalo pol hodinu. Nemyslím si, že som niekedy bola taká spokojná sama so sebou, ako keď som si sadla dovnútra stanu a vedela, že na mňa nespadne,” hovorí študentka Henrieta Zezulová.
Zoja Gajdošová, Tibor Lachkovič a Matúš Lichvár vyškolili študentky!
Učiteľ Matúš Lichvár sa zúčastnil na školení a za dve hodiny zvládol naučiť žiačky orientovať sa v priestore pomocou mapy, buzoly a kompasu.
Ako hodnotia školenie?
,,Myslím si, že školenie prebiehalo veľmi hladko, pretože skupinka dievčat bola veľmi šikovná a kreatívna. V podstate všetky workshopy, ktoré sme mali pripravené, boli zvládnuté vo veľmi dobrom časovom slede, ktorý sme si určili. Dokonca sme niektoré splnili aj skôr, a tak sme mohli v sobotu skončiť v rozumnom čase. Páčil sa mi každý workshop, ale na druhej strane najviac ma zaujal ten s odpadom, ale aj zdravotná príprava mala svoje čaro, pretože vidieť vyplašené tváre dievčat bolo nezabudnuteľné,“ hodnotí Zoja Gajdošová.
,,Školenie hodnotím pozitívne. Myslím si, že profesorka ho zorganizovala veľmi dobre. Viedol som konkrétne tri workshopy zamerané na veci, ktoré sú mi blízke, a to je líderstvo, komunikácia, ale aj porozumenie či preprava a presun počas dobrodružnej expedície. Pri kreovaní workshopov som použil základné prvky neformálneho vzdelávania, ako je simulácia, zážitkové vzdelávanie či iné zábavné aktivity. Na školení bolo veľa momentov, ktoré by stáli za zmienku, no najviac mi utkvelo v pamäti asi hranie hry „Activity“ a jačanie účastníčok,“ povedal Tibor Lachkovič.
Prežijeme!
Školenie sme ukončili prípitkom s detským šampanským. Môžeme povedať, že my, žiačky SOŠMIŠ, prežijeme v prírode.

foto: Tibor Lachkovič

Alesia Vargová, 2.A

Odporúčané

Dnes to bude za päťdesiat

,,Dnes to bude za päťdesiat, “ šepol na mňa podozrivo vyzerajúci chlapík. Nechápal som, prečo šepká. Myslí si, že ho niekto počuje? V  nechutnej zapáchajúcej  uličke sme iba my dvaja. Iba my dvaja počujeme, ako nepríjemne praská potrubie za nami, iba my dvaja sme premýšľali nad tým, či nám ublíži, ak vybuchne. Možno som nad tým rozmýšľal iba ja, ale definitívne sme ho počuli obaja. A aj ak by ho niekto počul, znamenalo by to niečo? Veď to, čo sme robili, bolo v tejto časti mesta bežné. Všetci tu brali drogy, všetci tu kupovali drogy, všetci tu predávali drogy. Nemal prečo šepkať. Možno to je hlasová dysfunkcia.

Nie nie, dnes s ním nie som prvý raz, vie rozprávať normálne. Z mojich stále pokračujúcich úvah o tom, prečo preboha ten muž alebo skôr ´´schátranina ´´ muža šepká, ma vytrhlo nepríjemné zavrčanie: ,,Hej, čo nepočuješ?!´´ Ešte stále šepkal  a mňa to stále iritovalo. Podal som mu toľko chcenú päťdesiatku, ktorú pravdepodobne minie na niečo ešte tvrdšie a horšie, ako práve predal mne a pokojne som sa ho opýtal: ,,Čo si myslíš, že je dosť na to, aby muž spadol na zem? Aby stratil zmysel života?  Myslíš, že to je veľa? Alebo len táto tvoja šťavička?´´ Ani mi nevenoval pohľad. Otočil sa a odišiel. Neunúval sa mi odpovedať. Doteraz som pre neho bol  iba bankovka, teraz už som nebol nič. Iba vzduch, cez ktorý sa pozrel a nezaregistroval ho. To ma značne podráždilo. Nenávidel som, keď sa to stávalo. Keď ma ľudia neregistrovali. Keď som pre nich bol iba vzduch. Bolo to dôvodom, prečo som toto svinstvo začal brať? Áno aj nie. Ale, čo to trepem, nemalo to k tomu ani blízko. Iba sa sám sebe snažím dať dobrý dôvod. Aby som sa necítil ako ´´fetka´´.

Otočil som sa a vykročil som smerom na ulicu. Muž bol už dávno preč, zase sa mi to stalo. Stratil som sa v myšlienkach a neregistroval som svet okolo seba. A čas iba uplynul. Veď ja ani nepotrebujem tie drogy. Myšlienky by ma po čase pravdepodobne tiež zabili. Keď som išiel okolo praskajúceho potrubia, spotili sa mi ruky. Nevybuchlo mi do tváre, takže aspoň nemusím riešiť plastickú chirurgiu. Asi si radšej dám slúchadlá, trochu sa upokojím. Pustil som si Learning to fly od Pink Floydu. Ironický výber pesničky k tejto situácii. Pretože už o chvíľu sa budem učiť lietať od mojej pekelne drahej substancie. Snáď bude aspoň táto za niečo stáť. Po ulici som si vykračoval ležérnym tempom. Mohol som si to dovoliť. Musel som si to dovoliť. Aby som nevzbudzoval pozornosť nejakého surovca, ktorému dnes odpapuľovala manželka, v práci na neho nakričali, lebo je opitý a potrebuje si nutne na niekom vybiť zlosť. To bola posledná vec, ktorú som dnes potreboval. Nech som pekne nenápadný ´´feťáčik´´, akých sú tu tucty a nechajú ma všetci na pokoji. To bude najlepšie. Keď už som bol z nepekne známej štvrte skoro vonku, stalo sa niečo, čo zase podrylo moju vieru v ľudskú rasu. Vo vedľajšej uličke, okolo ktorej som práve prechádzal, muž tlačil ženu o stenu. Jednou rukou jej nad hlavou držal ruky, druhou jej nemotorne rozopínal nohavice. ,,Prestaň sa brániť, ty nechutná kurva!´´ kričal a z úst mu na jej tvár vyletovali kúsky arašidov, ktoré do seba určite pchal ešte pár minút dozadu v bare. Ženin znechutený výraz mi prezradil, že mu riadne tiahlo z úst. Až teraz som si všimol, že mu z nohavíc trčí nechutný zarastený stoporený penis. Radšej som odišiel, inak by som sa z pohľadu na to povracal. Nepomohol som žene, ktorú znásilňovali. Bol som záporná postava tohto príbehu ja alebo on? Je horší ten, čo čin pácha alebo ten, čo ho vidí a nespraví nič? Mal som vôbec čo spraviť? Najradšej by som na nič z toho nemyslel, ale ženino bolestné vzlykanie som počul aj napriek slúchadlám, v ktorých mi teraz hralo Lithium od Nirvany. Ani som nevedel, že som si pustil list pesničiek perfektne sediacich ku kupovaniu drog. Ani som nevedel, že taký list mám. Asi sa mi to len zdalo. Spájal som si nespojiteľné. Na zastávke autobusu našťastie nestál žiadny podozrivý jedinec, takže som si mohol pokojne sadnúť bez strachu, že ma okradnú. Po ceste domov sa nestalo nič zaujímavé, nič vzrušujúce, nič čo by si zasluhovalo čo i len mihnutie okom. Iba nudná šedá realita. Ale tú tá krásna vecička vo vrecku môjho kabátu o chvíľku rozjasní. Tešil som sa ako malé decko na Vianoce. Ale ja som nebol decko. Už dlho nie. Deti majú sny a predstavy. Deti majú nádeje. A deti sú nevinné. Ja som nebol nič. A tešil som sa iba, ako sa sfetujem.

Na zastávke, ktorá je veľmi dobre situovaná asi dvadsať metrov od môjho bytu, stála jedna z mojich susediek. Pani Skopčáková. Nepríjemná stará ropucha, ktorá ma odmieta čo i len pozdraviť. Myslí si o mne, že som asociál a stoka spoločnosti. Samozrejme to o mne aj všetkým hovorí. Prešiel som okolo nej a dal som si špeciálnu námahu, aby videla, že som si ju všimol. Aby aj ona vedela, aké to je byť ignorovaná. Prezretá. Ako vzduch. Zašramotili kľúče a ja som bol doma. Teda skoro. Tie sprosté dvere sa zase zasekli. Domovník ich mal opraviť už pred dvoma týždňami. Asi si povedal, že nechutný asociál nepotrebuje funkčné dvere. Dnes sa mi s nimi nechce pretláčať. Skočím si ešte kúpiť niečo, s čím túto krásku  zapijem a pôjdem opustiť realitu inam. Tento domov je aj tak iba relatívny pojem. Hmm, tak ktorú fľašu si zoberiem? Jack? Absint? Alebo Nicolausku? Ťažký výber, asi zoberiem z každého niečo. Teraz už potrebujem iba miesto. Skočím si na strechu našej bytovky. Odtiaľ sa mi bude najkrajšie lietať.

Po ceste som nikoho nestretol. Nehrali sa deti, nikto nevenčil psa. Bola to iba šťastná náhoda alebo sa mi ľudia vyhýbajú naschvál? Prídem aj im ako úchylák a podivín? Už viem, ako sa cítil Tom Yorke, keď písal creep. Máme predsa úplne rovnaké myšlienky. Na streche som konečne našiel pokoj. Bol som sám, bez nikoho, bez ničoho nad čím by som premýšľal. Dal som si prvú dávku. Neviem, či som to robil správne, neviem, či som si to nemal vpichnúť celé. Môj díler bol idiot a šepkal. Tak som sa rozhodol, že to spravím na dávky. Už aj tak nebolo cesty späť.

Pohľad na mesto bol  krásny. Malé štvorcové svetielka  pomaly postupne zhasínali. Najprv tvorili istý obrazec svietiaceho mesta, neskôr ako mizli, sa z nich stávala mozaika metaforicky sediaca na ľudí a ich šťastie. Rovnako ako tie svetlá, každé raz vyhasne. Niektoré skôr, niektoré neskôr. Tie neskoršie nemajú pochopenie k tým skorším. A to vedie k nepekným koncom vyhasnutých svetiel. Bol som v polovici fľaše, keď som dostal nutkanie vpichnúť si ďalšiu dávku. Trvalo iba pár sekúnd a substancia šťastia bola v mojich žilách. I keď dnes sa nejako míňala účinku. Aha, zhaslo ďalšie svetlo. A zaujíma to niekoho? Zaujímalo to niekedy niekoho? Iba jedno z milióna, naveky preč. Iba ďalší asociál. Chuť na tretiu dávku prišla veľmi skoro. Ešte mi zostávala štvrtina prvej fľaše. Nebolo by poetické, keby som teraz vyhasol, ako tie svetlá? Ako moje šťastie už dávno? Zase by o to nikto ani nezakopol. Jeden rýchly skok. Ale to by bolo trápne klišé. Odišiel by som ako troska požuvaná životom. S tisíckami nevyrieknutých myšlienok, ktoré mi stále kolovali hlavou. Odišiel by som bez ambícií a cieľov. Nie, taký trápny nebudem. Nezabijem sa ako uplakaný ´´pubertiak´´. Radšej si ešte vpichnem svoju substanciu šťastia. Keby sa mi len tak hrozne nechcelo spať. Asi ju ešte nechám na pokoji. Rýchly ´´šlofík´´ ma nezabije.

Michal Chudý, 2. B

Odporúčané

Raz tu predsa boli

Aj napriek tomu, že už zamkol byt a kráčal po ulici, zatiaľ čo mu vietor ošľahával tvár, nebol
skalopevne rozhodnutý. Ešte stále bol pripravený vrátiť sa naspäť, rýchlo vziať kľúč z obálky skôr,
než sa susedia vrátia, odomknúť, vojsť a pokračovať vo svojej každodennej rutine. Už to tak urobil
dvakrát. Naposledy asi tak dva týždne dozadu. Vždy to ale ľutoval. Ľutoval to už vtedy, keď videl
obrysy panelového domu, v ktorom býva, väčšmi však ešte potom, keď už sedel v jeho chladných
železobetónových útrobách vo svojom byte. Trojizbový s celkom pekným výhľadom a balkónom.
Zdedil ho ešte po rodičoch.
Odvtedy v ňom žije sám a ani si nepamätá, kedy naposledy u neho niekto bol. Nepočíta tie
„návštevy“ z plynární a vodární, ktoré chodia raz ročne odpisovať hodiny. Tie nenávidel, nerád si ich
púšťal do bytu, pretože mal pocit, že mu až priveľmi lezú do súkromia, navyše sa takmer nikdy
nevyzuli a zašpinili mu parkety. Ohriakol ich, ale vždy sa tvárili, ako by sa nič nedialo. Nepamätá si
na to, kedy u neho naposledy bol nejaký jeho skutočný priateľ. Nepamätá si ani na to, kedy bol on
naposledy za nejakým svojím priateľom. Sám nevie, či ešte nejakých skutočných priateľov vôbec má.
Mal pocit, že mu v jeden deň prestali všetci rozumieť. Možno prestal rozumieť on im alebo si možno
nikdy skutočne nerozumeli. A hoci roky od posledného kontaktu nepočítal, nad takýmito vecami
rozmýšľal veľmi často. Možno až tak často, že to nie je zdravé. Pre neho to však bol hnací motor.
Niečo, čo neustále potreboval, aby aspoň pomaly mohol pokračovať dopredu, no zároveň to pre neho
bola ručná brzda.
Rozmýšľal a uvažoval. Dlhé chvíle sa mu skracovali, nenávratne plynuli  a on stále
premýšľal.. Čo je s tými ľuďmi dnes? Ako sa asi majú? On totižto nikdy nechcel, aby sa niť ich
kontaktu pretrhla. Možno to tak nechceli ani oni, keď ho stále niekam pozývali a on večne odmietal,
vraj vždy z iného dôvodu. Väčšinou na nich nemal náladu, ale to len preto, že videl, ako sa na tom
predchádzajúcom stretnutí dobre bavili. Počúval tie historky a aj keď im nerozumel, pousmial sa
vždy, keď sa smiali aj oni. Len aby zapadol. Alebo skôr aby nevypadol z už tak rozbehnutého
kolotoča, ktorý oni roztáčali a on nevedel, či vôbec chce byť jeho súčasťou. Ani nie tak hlboko vo
svojom vnútri však cítil, ako v ňom vykvitá či snáď v tomto prípade vyhníva až prehnaná nenávisť.
Akosi už vtedy tušil, že to nemôže viesť k ničomu dobrému, ale nemohol si pomôcť. Mal
veľa nepekných vlastností, vedel to, ale bol na ne hrdý aj napriek tomu, že to nebolo správne. Stále
kráčal, vzďaľoval sa od svojho panelového hrobu, v ktorom posledné roky pomaly umieral a namiesto
kvetov v kvetináčoch sadil semeno zloby do riadkov, ktoré si aj tak nikto nikdy neprečíta. Napĺňalo ho
to a ničilo. Podobne ako tí ľudia, s ktorými nebol už toľké roky v kontakte a na ktorých aj tak nemohol
prestať myslieť. Myslel na nich aj teraz, aj teraz a dokonca aj pri ďalšom kroku, ktorým prekročil
značne veľkú mláku na rozbitej časti chodníka. Jeho pohybom nad ňou sa voda málinko zachvela, no
netrvalo dlho a bola znovu ustálená. Opadol vietor, zrazu už nebola taká zima a mláka bola od neho
stále ďalej. Vyhýbal sa pohľadom ľudí, pretože v nich náhodou nechcel zbadať ich tváre. Tváre tých,
s ktorými sa nerozprával už roky. Niekoľkokrát sa mu to stalo a nikdy ho to nepotešilo. Pre neho to
neboli staré známe tváre, ktoré človek rád vidí. Vždy ho to buď nasrdilo alebo priviedlo do
melanchólie. Tá bola cítiť vo vzduchu. Prestali sa hýbať posledné konáre stromov, ktoré rozhýbal
vietor. Ten ustal a on stále kráčal.
Jeho krok naberal na intenzite, hoc sám úplne nevedel, kam smeruje. Teraz však už vedel, že
sa nebude vracať naspäť. Kľuč od bytu aj s malou obálkou a akýmisi inštrukciami strčil za dvere
susedom, čo bývali oproti. Jedni z mála ľudí, ktorí ho ešte sami od seba pozdravili, keď ho videli.
Väčšina ľudí v dome už taká nebola a práve to si na nich vážil. Bolo mu ich aj trochu ľúto, že obálku

dával za dvere práve im, ale veril v to, že keď sa všetko dozvedia, pochopia, prečo konal tak, ako
konal. Siahol do vrecka, vybral z neho kľúč od vchodu a zahodil ho. Ani sa nedíval kam, pohľad mal
upriamený pred seba. Naspäť teraz už určite nepôjde.
V hlave si tak začal všetko prehrávať. Spätne a rýchlo na začiatok a odtiaľ k jeho súčasnej
chôdzi. Medzi momentami, na ktoré si spomenul, sa našli aj pekné chvíle. Dokonca aj niekoľko
s nimi. Najviac sa mu však prehrávalo to zlé, pasáže, ktoré by najradšej vymazal. Keď sa všetko
v jeden rok začalo akosi lámať aj napriek tomu, že veci až dovtedy vyzerali byť pevne spojené. Za tie
roky neprišiel na jednu jedinú vec. Prečo. Prečo sa veci ubrali takým smerom a odvtedy s nimi
neprehodil ani jedno jediné slovo. Opätovná snaha niečo budovať by nedávala zmysel. Ťažko
vybudovaná dôvera sa zrútila za pár mesiacov a pri pomyslení na to ním prebehol akýsi zvláštny pocit.
Veď by im nechcel prekážať, keď sa mali tak dobre aj bez neho. Neskôr boli tie pozvania aj tak iba zo
slušnosti, aj tak tam nikomu nechýbal. Opaku neveril vtedy a neverí mu ani teraz. Myslí na to,
znechucuje ho to, ale zároveň tisne slzy do očí. Aby dopadol takto jeden príbeh, takto nekončia ani
najtragickejšie balady.
Nemal ich. Nemal nikoho. Nemal seba. Takto akosi za život postrácal všetko. Jeden dielik
dopĺňal druhý, jedno veľké puzzle. Keď bolo hotové, vytvorilo jeho obraz ako kráča po ulici a dalo
sa do pohybu. Vidia ho všetci, ale len niektorí vidia jeho význam. Tými niektorými boli oni. Nevracia
sa späť. K nim, ani domov. Kráča už dlhú chvíľu, prázdne oči sa za roky už naplakali dosť a ústa sa pri
hneve napenili nejedenkrát. V pozadí počuť zvuk vlaku, teda skôr zvuk, keď prechádza cez spoje
koľajníc. Mŕtve sivé stromy a násypy kameňov ho viedli dobre. Vedel, že dnes na to má, dnes sa už
nevráti, nevráti sa už vôbec. Koľajnice, ktorých zvuk doznieval v diaľke, už videl a kráčal k nim.
Z jednej ani druhej strany nič neprichádzalo. Zdali sa byť tak bezpečné, no zároveň také
zradné. Ako keď dieťa nájde v pieskovisku injekčnú striekačku. Matku to vydesí, no dieťa si ju môže
o niekoľko rokov pichať samo. A on bol práve teraz to dieťa so striekačkou v ruke pichajúce si
smrteľnú dávku do žily. Prechádzal sa po koľajniciach a už ani nemyslel na to, že so žiadnym svojím
priateľom roky neprehodil slovo. Zjavne im nechýbal, ozvali by sa. Teraz a tu. Už mu to bolo jedno.
Tisíce drevených dosiek na ceste pod jeho nohami lemované železom. Čakali a čakal. Začul zvuk
spojov a zacítil chvenie.
Neotáčal sa, nič nečakal. Zbesilé trúbenie bolo raz hudbou, ktorá ho pred tými rokmi robila
aspoň na pár chvíľ šťastným. Železná vlna ho porazila k zemi a keď ju v tých chvíľach zacítil v chrbte,
posledný vnem mu po rokoch vyčaril skutočný úsmev na tvári.
Posledný impulz v mozgu. Raz tu predsa boli. A na tie chvíle na nezabúda.

Odporúčané

Župany idú na dračku

Medzi zákonmi Slovenskej republiky sa často nájdu rôzne kuriozity. Patrí k nim aj zákon, v ktorom sa píše, že samosprávne kraje by mali pravidelne každé štyri roky meniť svoj župan. Z politiky sa tak stáva marketing a svoje róby sa snažia čo najlepšie predať. Slovenský trh sa mi podobá na známe Trhovisko Miletičova v Bratislave a keďže mam miletičku rád, na momentálnu ponuku som sa šiel pozrieť. Všetky predajné miesta som, žiaľ, prejsť nestihol. Opíšem vám teda aspoň trochu, ako to momentálne je s najznámejšími výrobcami županov na Slovensku.

Na ľavej strane ponúkali svoje produkty červení predajcovia. Nad svojím stánkom mali napísané SMER. Išiel som teda bližšie, aby som sa pozrel, čo za župany majú. Akonáhle ma zbadali, ponúkli mi namiesto županu bublaninu. Išlo pravdepodobne o nedorozumenie.  Stánok by mal svoj názov zmeniť, pretože očividne svoj smer stratil, nehovoriac o tom, že ponúkajú bublaninu diabetikovi. Pokračoval som teda ďalej a všimol som si, že mnohí obchodníci spojili svoje sily aj financie a ľudia pred ich obchodíkmi nahlas kričali na predajcov, že sú podvodníci. O tom, či to je legálne neviem, ale keďže na Slovensku tajne vládne diktátor pod pseudonymom Korupcia, je dosť možné, že všetko nebude s kostolným poriadkom. To sa však my, obyčajní občania asi nikdy nedozvieme. Následne som sa ocitol na pravej strane trhoviska. Vynikali tu predovšetkým tri stánky s názvami Hniezdo, Kotletka a Doprava pre Bratislavu zadarmo. Pomenovania týchto predajní sa nedajú vysvetliť nijak inak ako marketingové ťahy a moja zvedavosť ma doslova prehovorila, aby som sa išiel pozrieť na ich župany. V Hniezde ma privítal milý personál a klasicky mi predstavili výdobytok desaťročia starý župan Ftáčnik, ktorý je pre nás mladých už dlhšie mimo trendov, ale stále si drží nejaký ten predaj. Jeho farbu by som najlepšie opísal prirovnaním pána v pomaly dôchodcovskom veku so žltým úsmevom spopod fúzov. Nechýbali ani omáčky o jeho využití pre slušný život v kraji. Presúvam sa teda ďalej ku stánku, ktorého názov je obrazné pomenovanie samotných predajcov. Rutinné jedenie bravčových bôčikov dopĺňala holá hlava a so všetkou úctou, názov Kotletka je úplne výstižný.  Aby vyzerali trošku zdravšie, mali na sebe uhorkovozelenú zásteru. Pri podrobnejšom skúmaní županu Marián som zistil, že spolupracujú aj s logopedickým ústavom. V Kotletke ma celý čas sprevádzala predstava, že s týmto županom čoskoro prídem o vlasy, a tak som sa vyparil preč. Názov Doprava pre Bratislavu zadarmo je dosť protichodný. Župan sa totiž volal Pešo a áno, pešo sa väčšinou všade dostanem zadarmo. Nikdy predtým som si nemyslel, že výber správneho župana bude takáto veda. Ak vás však nejaký župan z veľkej ponuky osloví, kúpite si ho svojím hlasom, ktorý hodíte 4. novembra do volebnej urny vo vašom samosprávnom kraji. Ja však patrím k skupine nezainteresovaných exhibicionistov, ktorí radšej ostanú nahí.

 

DAVID HANGONYI

Odporúčané

Chceš vedieť, ako to na SOŠMIŠ funguje? Príď na DOD!

BRATISLAVA, 23. októbra 2017

Stredná odborná škola masmediálnych a informačných štúdií organizovala v pondelok 23. októbra prvý Deň otvorených dverí v školskom roku 2017/2018. Uchádzači o štúdium na škole sa mali možnosť informovať od ôsmej do pätnástej hodiny. Záujemcov vo vestibule privítali tútorky akcie Alessia Vargová a Michaela Suchá a žiaci vyšších ročníkov pripravení odpovedať  na všetky otázky ohľadom školy a jednotlivých odborov. Základné informácie sa mohli dozvedieť z informačných letákov, ktoré boli pre nich pripravené. Tento rok prišlo na DOD viac ako 80 deviatakov. Priestormi školy ich sprevádzali žiaci navštevujúci odbor, o ktorý sa budúci prváci v sprievode svojich rodičov zaujímajú. Poukazovali im telocvičňu, jazykové a odborné učebne a novovybudované televízne štúdio. Dali do pozornosti nielen výlety a exkurzie organizované školou, ale aj žiacku školskú iniciatívu #INAK, ktorá je autorom niekoľkých zaujímavých projektov prebiehajúcich počas roka. Keďže záujemcovia prichádzali z celého Slovenska, žiaci ich popri prehliadke  školy informovali aj o možnosti ubytovania na priľahlom internáte.

Na názor sme sa pýtali riaditeľky Jany Mašlejovej. „Myslím si, že tohtoročný prvý Deň otvorených dverí dopadol veľmi dobre. Bola vysoká účasť. Prišlo okolo 81 študentov. Najväčší záujem bol o odbor masmediálne štúdiá, ale zvýšil sa záujem aj o odbor marketingová komunikácia. Posledné dva roky evidujeme klesajúci záujem o odbor informačné systémy a služby. Čo nás veľmi teší, je to, že prichádzali žiaci spolu so svojimi rodičmi. Väčšinou už majú našu školu vybratú, chcú tu študovať a prídu sa pozrieť, ako to to vyzerá.“

Ak ste prvé DOD náhodou nestihli, naďalej sledujte stránku školy. Bližšie informácie o ďalších dňoch otvorených dverí sa dozviete práve tam.

Monika Gáliková

Odporúčané

Druhý rok na SOŠMIŠ – očakávania a realita

Sklamanie či splnené očakávania?

Ema Zubalová, študentka druhého ročníka Strednej odbornej školy masmediálnych a informačných štúdií. Rada hrá tenis, trávi čas s kamarátmi a samozrejme sa venuje aj študijným povinnostiam. Odpovedala nám na niekoľko otázok týkajúcich sa štúdia, napríklad  aký predmet by zrušila či je škola náročná, ale aj či neľutuje svoj výber.

Aké boli tvoje očakávania pred nástupom do školy?

„Bola som veľmi nadšená, pretože som si myslela, že mi táto škola dá nové skúsenosti do života, najmä z mediálneho prostredia, a tiež som sa tešila na svojich nových spolužiakov.”

 Čo hovoríš na učiteľov? 

„Každý učiteľ má špecifický spôsob výučby, a taktiež aj prístup k svojim študentom. Podľa môjho názoru by si niektorí učitelia mohli uvedomiť, že ich predmet nie je najdôležitejší, a tak aj k tomu pristupovať. Vo všeobecnosti nemám k žiadnemu učiteľovi veľké výhrady.”

 Bavia ťa všetky predmety alebo by si nejaké pokojne zrušila? Ak áno, aké?

„Konkrétne predmety by som nezrušila, iba by som ich obohatila o viac praxe, pretože sa mi niekedy zdá, že vieme veľa teórie a nevieme ju využiť v praxi.”

Máš pocit, že škola je náročná, čo sa týka učenia?

„Označila by som ju ako stredne náročnú. Mám predošlú skúsenosť s gymnáziom, ktoré sa mi zdalo oveľa náročnejšie a nedalo mi nič dôležité a praktické do života. Naopak táto škola je menej náročná, ale za to bohatšia na informácie.”

 Tešíš sa na prax, ktorá ťa čaká v treťom ročníku?

„Aj keď ešte neviem, čo ma čaká, ale teším sa na ňu. Bude to určite užitočná skúsenosť do budúcnosti, ale aj k maturite.”

 Neľutuješ to, že si si vybrala práve SOŠMIŠ?

„Nie, neľutujem to. Ak by som si mohla znovu vybrať, tak by som si ju vybrala, ale zmenila by som odbor na informačné systémy a služby, keďže naňho počúvam samé chvály.”

 Odporučila by si SOŠMIŠ aj žiakom základných škôl?

„Určite áno, táto škola je vhodná pre každého. Či už chce niekto pracovať s počítačmi, v knižnici, ako marketingový pracovník alebo moderátor. Odbor masmediálne štúdiá je prevažne pre extrovertných ľudí, ktorí nemajú problém s vystupovaním pred kamerou alebo budúcich nádejných spisovateľov. Nemám dôvod na to ju neodporučiť, je to dobrý krok do budúcna.“

 

Ďakujem za rozhovor a dúfam, že sa ti v škole bude dariť aj naďalej.

 

A. Banášová

Odporúčané

Pizza so županom

V piatok 15.12.2017, Rada mládeže Bratislavského kraja zorganizovala stretnutie žiackych školských rád a besedu s novozvoleným županom Bratislavského samosprávneho kraja Jurajom Drobom. Podujatie sa začalo o 9:00 príhovorom predsedu RMBRK Martina Kušteka. Prišlo asi 80 študentov z viac ako 35 stredných škôl. Žiaci mali možnosť odprezentovať ich školu a ŽSR. Z našej školy sa na akcii zúčastnila prezidentka Michaela Suchá a prvý viceprezident Žiackej školskej iniciatívy INAK Lukáš Malinovský.

Organizátori pripravili menší workshop, zameraný na význam župných volieb, prečo ísť voliť a neignorovať ich. Študentov pospájali do päť až šesť členných skupín. Museli zodpovedať na tri otázky. 1. Čo by si chcel/a aby župan zmenil. 2. Akú otázku by si sa opýtal/a župana. 3. Prečo voliť.

Okolo dvanástej hodiny spolu s pizzou prišiel aj samotný župan Juraj Droba. Beseda s ním trvala okolo 45 minút. Rozoberali sa otázky na témy: cestovné zadarmo, školstvo, zdravotníctvo. Pre krátkosť času sa študenti nestihli opýtať množstvo otázok, no Droba sľúbil, že by chcel mať besedy,  ako sú tieto,  častejšie. Či sa mu to podarí, môžeme len veriť.

Po jednej hodine poobede sa akcia pomaly blížila ku koncu. Žiakom boli premietnuté posledné prezentácie na rôzne témy a boli im rozdané potvrdenia o účasti. Účastníci odchádzali s úsmevmi na tvárach. Môžu sa tešiť  o rok na ďalšiu besedu.

 

Michaela Suchá, II.B

Odporúčané

,,Stoja pri nás, keď kráčame tmavou uličkou“

Bratislava,  15. december 2017, (AV)

Na Strednej odbornej škole masmediálnych a informačných štúdií vedenie pripravilo besedu s Dušanom Fischerom. Nie je to len svalnatý muž, ale aj analytik Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku. Zaoberá sa bezpečnosťou a ľudskými vzťahmi. Dnes prezentoval Projekt bezpečnosť a zahraničná politika za školskými lavicami.

Európska bezpečnosť

Čo robí naša krajina preto, aby sme sa cítili v bezpečí ?
Slovenskí vojaci musia mať zmapovanú analýzu bezpečnostného prostredia. V 21. storočí sa sústredia na hrozby nekonvenčných bojov. Bojov, keď človek spôsobí väčšiu škodu ako tank. Ľudia však musia vedieť, že Slovensko je súčasťou  Severoatlantickej aliancie (NATO) od roku 2004. Vďaka nej máme silných spojencov, keď kráčame tmavou uličkou. Sľúbili nám pomoc pri akomkoľvek útoku, keď o ňu požiadame. Členským krajinám záleží na tom, aby sme mali bezpečný svet. Najdôležitejšie je povedať ľuďom, že Slovensko patrí do NATO.

,,My sme NATO“

Najdôležitejším bodom bolo propagačné video Severoatlantickej aliancie. Dôvodom prečo Dušan Fischer prišiel, bol prieskum verejnej mienky. Týkal sa tohto videa, ako vplýva na ľudí s mediálnym a informačným cítením. Niektorým študentom sa páčilo, ako video zobrazovalo symbiózu vojakov a mamičky s dieťatkom. Iní to však brali ako negatívum. Ľudia by si hlavne mali uvedomiť, že: ,,Sloboda je dar. Dar, ktorý si musíme vážiť.“ Nakoniec sme sa zhodli, že NATO by potrebovalo lepšie video, aby oslovilo viac ľudí.

Čo si o besede myslia študenti SOŠ MIŠ ?

Laura Cigáneková: Podľa môjho názoru bola beseda veľmi prospešná. Aj keď bola pôvodne pre mladších žiakov, páčila sa aj nám štvrtákom. Sama som sa dozvedela veľa nového, i keď o tejto organizácii som už vedela predtým. Určite by sa malo takýchto projektov sprostredkovať viac.“
Patrik Jurkovič: „Najviac sa mi páčila téma besedy, lebo bola veľmi zaujímavá. Dozvedel som sa, že NATO nie je obyčajná organizácia, ale jej účel je veľmi praktický. Podľa mňa by takýchto prednášok malo byť na škole viac, lebo mladi ľudia nemajú dostatok informácií.

Dušan Fischer bol s našou aktivitou spokojný a my študenti sa tešíme na ďalšie besedy.

 

 

 

Odporúčané

Čiernobiely deň 2

Bratislava 27.11.2017, obyčajný pondelkový deň, mysleli by ste si. No u nás v škole bol iný ako
obyčajné pondelky. Mali sme čiernobiely deň. Zmysel tohto dňa bol, aby sa čo najviac žiakov
a učiteľov oblieklo do čierneho, bieleho alebo rovno čiernobieleho. Samozrejme, že sa mohli zapojiť
aj učitelia. Každy z nás očakával, že zo školy sa vytratia farby a všetko bude čiernobiele. Keď už pre nič
iné tak pre zábavu. Po vstupe do školy nás však čakalo menšie sklamanie. Je pravda, že väčšina žiakov
dodržala pointu „srandy“ no niektorých to vôbec nezaujalo. Tento deň však prebehol ako každý iný.
No predsa sa v niečom líšil. Ako sme prechádzali vedľa seba na chodbách viac sme si všímali jeden
druhého či si dali záležať a obliekli sa ako do čiernobieleho filmu. No taktiež nezabudnime, že bol aj
deň otvorených dverí. Veríme však tomu, že žiaci ktorý sa na nás prišli pozrieť, z nás mali dobrý pocit
a dúfame, že si vyberú našu školu kde sa nie len vzdelávame ale aj zabávame.
Tento deň mal aj svoju skrytú pointu. Keďže sme prváci a niektorí učitelia nás nepoznajú chceli zistiť
aká súdržná je naša trieda. Celý deň preto prebiehalo bodovanie. Ak 80% a viac žiakov bolo
prítomných v čiernobielom oblečení trieda získala body do Vianočného preteku. Body dostali triedy
1.A, 1.B, 1.C, 2.A, 2.B, 3.B, 4.B.

Odporúčané

Stužková

 

Naozaj sa ma niekto pýta na stužkovú? Sama by som sa rada dozvedela, ako celý tento deň prebiehal. Asi by som rada začala pani kaderníčkou, ktorej som ukázala môj vysnený účes, no dopadlo to katastrofálne. Hovorím jej, že nechcem, aby mi trčali uši. „Jasné, jasné, neboj sa!“ To určite… ten skvost, ktorý mi zanechala na hlave bol totálny opak toho, čo som chcela. Hore mi natupírovala vlasy tak, že som vyzerala ako nejaký gróf, o kamarátkinom prahistorickom účese ani nehovorím. Kuknem sa z jednej strany na seba, ofina, ktorú nemám, tam zrazu bola. Prilepená o moje čelo, nalakovaná tak, že keby sa na ňu niekto pozrel, tak by videl vlastný odraz. Hovorím si: „Oukej, neviem, či sa mám pozrieť na druhú stranu účesu alebo radšej nie, toto bude ešte bolieť.“ Vlas! Chápete to? Mne tam visel jeden vlas! Neupravený hnusný olejový vlas. To by som ešte prekonala, veď mi v podstate ladil s tou prelakovanou ofinou. Ale keď som išla očami hore po tom chudákovi, ako vidím, tak vidím (najradšej by som nevidela), on normálne išiel z úplne inej časti. Absolútne odveci si tam len tak visel.

Prišiel čas na líčenie, hovorím si, že toto už bude hádam lepšie. Ukázala som jej opäť moju predstavu. Už som iba zavrela oči a dúfala som, že keď ich otvorím, tak uvidím konečne niečo dobré. Otras! Dúfam, že predstava zbitej ženy, ktorej sa urobili obrovské monokle do tvaru motýľov a nespala asi celý týždeň, stačí. Na stužkovú som takto ísť nemohla, tak som si doma tú halloweensku masku odmaľovala a skúsila niečo vlastné. Aspoň v ten deň sa mi netriasla ruka pri líčení.

Došli sme do Maranella, prezliekli sa do krásnych šiat a pomaly čakali na náš čas. Medzitým už každú babu boleli palce na nohách, ktoré isto umierali zaživa. Pripravili sme sa na nástup a išli sme na parket. Moje mierne horšie matematické schopnosti sa znova dostavili. Napriek tomu, že tam robím skoro každý víkend, veľkosť parketu som prehnala asi o polovicu. To spôsobilo mierny chaos v nástupe, keď sme sa začali rýchlo dohadovať, kto kde bude stáť. Takže jeho slávnostné čaro sa pominulo v jednej sekunde.

Stojíme, krstíme, šerpujeme. Čakáme na našu slávnu chvíľu, keď si pôjdeme po stužku. Zrazu ale začínam pochybovať, prečo som si ja hlúpa dala zúžiť šaty a prečo som radšej nedržala týždeň vopred hladovku. Nevedela som sa poriadne nadýchnuť, tak som si sadla. Kika mi rozopla šaty, takže už ani tie vo mne nevyvolávali pocit krásna. Znova sa staviam a sedím, stojím, sedím. Práve tu nastáva moment, keď sa mal pán Kala pozerať a dať mi za tento nadpriemerný telesný výkon jednotku s hviezdičkou. Neskôr som si šaty rozpárala v dekolte, nebudem hovoriť koho nožíkom, ale dúfam, že mu chutilo.

Prišla moja chvíľa. „Pamätáš si, ako to bolo? Ukázať sa, stužka, ruka, ruka, dvakrát poklona, pohár a zaradiť sa.“ To určite, aj písomku zo slovenčiny som zvládla lepšie než túto choreografiu. Všetko mi vypadlo.

O neskoršej zábave ani nemusím veľa písať, lebo po celom dni, keď už vedelo zabrať iba dobré poldeci, som došla k baru a už ani to hlúpe poldeci nebolo!

           autor: Lucia Kinčešová, 4.B

 

Odporúčané

SOŠMIŠ opäť otvorila svoje brány

Deň otvorených dverí na SOŠMIŠ prebiehal 20. novembra od 8:00 do 15:00. Záujemcovia o štúdium prišli do školy či už so svojimi kamarátmi, spolužiakmi, alebo rodičmi. Vo vstupnej hale už čakali na uchádzačov vybraní študenti našej školy. Každej menšej skupinke záujemcov bol pridelený jeden študent, ktorý ich previedol školskými chodbami. Študenti im rozprávali, ako to na našej škole chodí a aké predmety sa vyučujú. Záujemcovia mohli vidieť informatické učebne, triedy cudzích jazykov, telocvičňu a nahliadli aj do tried, v ktorých prebiehalo vyučovanie. V ponuke boli taktiež tri odbory, rovnako ako minulý rok. Masmediálne štúdiá, marketingová komunikácia a informáčné systémy a služby. Som veľmi rada, že som sa oficiálne od 5. septembra stala jednou zo študentiek na SOŠMIŠ. Páčia sa mi hlavne odborné predmety v odbore marketingová komunikácia. Taktiež sa mi páčila organizácia minuloročného DOD. Pamätám si, ako mi jedna milá žiačka robila prezentáciu o štúdiu na SOŠMIŠ. Rozprávala mi o predmetoch, ktoré ma čakajú, a ukázala triedy v ktorých sa vyučujú. Mala som na žiakov veľa otázok, aby som sa uistila, že je to škola, v ktorej chcem študovať. Na konci so mnou urobili rozhovor a mojou úlohou bolo odpovedať na otázky, ktoré sa týkali mojich pocitov z DOD, prečo som si vybrala práve túto strednú školu a aké sú moje očakávania. Dúfam, že sa bude novým študentom v našej škole páčiť, nech už budú študovať akýkoľvek odbor.

Odporúčané

Čo hýbe svetom

Každý jeden deň, keď nastane tma, vzduch vonku sťažie a šíri sa ním hrôza. Všetko smrdí nebezpečenstvom. Lampičku som vyhodil ešte dávno predtým, než som si uvedomil, že mám z tmy strach. Keby som ju mal, bál by som sa tieňov?

Vo svete to funguje stále rovnako, len iní ľudia stoja na jeho čele. Keď si to človek uvedomí, musí si dávať pozor na to, aby ho pravda nepohltila. Snaží sa nájsť niečo, kvôli čomu môže nachvíľu úplne vypnúť. Nemá na výber, inak by sa zbláznil. Je lepšie žiť v nevedomí?

Všetko čo sme vyslovene nepotrebovali, nám už dávno prišli zhrabať. Niektorí ľudia aj napriek tomu po večeroch vo svojich domovoch tajne hrajú na akordeón. Je pravda prirodzená? Asi nie.

Klamem.

Je klamstvo neprirodzené? Dúfam.

Mám akordeón. A keď hrám, všetko sa mení na paradoxy. Zabúdam na vonkajší svet, ale okolo mňa sa tvorí nový. Znamená to, že sa strácam sa alebo že sa nachádzam? Zatiaľ čo vonku všetko stojí, zvuk sa izbou hmýri a zatiaľ čo je vonku hluk, ja sa ponáram do nového sveta kde je pokoj. Aj ohne kvôli hudbe vyzerajú ako neškodné iskry. Aj ohne kvôli hudbe zahrejú, no nepopália. Na jazyku cítim prach. Vojny a klamstvá hýbu svetom. Klamstvá a hudba hýbu tým mojim.

autor: Dominika Hvorková, 2.B

Odporúčané

Raj pre knihožrútov

  1. Im nKnižný veľtrh Bibliotéka je na Slovensku sviatkom pre tých, ktorí sa podieľajú na tvorbe knižných diel a pre tých, ktorí majú knihy radi a kupujú ich. Jubilejný 25. ročník tejto akcie bol otvorený 9. novembra v bratislavskej Inchebe a trval po celý víkend.

Čo Bibliotéka ponúka?

Vďaka žánrovej rozmanitosti si na knižnom veľtrhu prídu na svoje fanúšikovia literatúry faktu, ženských románov, sci-fi, detektívok, detských kníh i poézie. Bohatú knižnú ponuku dopĺňa sprievodný program venovaný knihám a čítaniu. Na návštevníkov čakajú stretnutia s obľúbenými autormi, autogramiády, krsty kníh, dramatizované čítanie či tvorivé dielne pre deti.

Martinus – Cena Fantázie 2017

Víťazi najprestížnejšej poviedkovej súťaže zameranej na fantastické žánre – sci-fi, fantasy a horor – sú každoročne vyhlásení na Bibliotéke. Okrem peňažnej odmeny sú vybrané poviedky publikované v zborníkoch.

Víťazi kategórie horor

 

Krstilo sa kuracími stehienkami?

Juraj Červenák je slovenský spisovateľ fantasy a detektívok. Inšpiruje sa slovanskými, ugrofínskymi a turkotatárskymi mýtami a legendami a jeho knihy boli vydané v slovenskom, českom aj poľskom jazyku. Na tohtoročnej bibliotéke krstil pokračovanie svojej trilógie Bohatier s názvom Dračia cárovná. Vďaka môjmu kamarátovi, ktorého rodičia vlastnia vydavateľstvo Artis Omnis som mala možnosť opýtať sa autora na zopár otázok.

„Dračia cárovná je druhá kniha z vašej trilógie Bohatier, správne?“

V češtine bola táto trilógia vydaná ešte skôr ako v slovenčine, predtým ako si ma akékoľvek vydavateľstvo zobralo pod svoje krídla. Je ťažké vydávať v takejto nie úplne komerčnej téme a dokonca keď je posledná kniha taká veľká, 700 stranová. S Artis Omnis sme sa teda rozhodli, že poslednú knihu rozdelíme na dve, pričom si niektorí ľudia myslia, že sa iba snažíme nahrabať peniaze, ale najlepšia časť toho je tvorba novej obálky. Tieto obálky sú fakt super.“

„Vydaných máte už niekoľko desiatok kníh a mnohé z nich si prešli krstom. Ako si vyberáte čím budú krstené?“

Ja o tom vždy veľmi premýšľam. Na krst Dračej cárovnej padlo veľa nápadov. Jej hlavná postava Baba Jaga žije v domčeku na stračej nôžke, tak sme premýšľali že ju pokrstíme kuracími stehienkami. Nakoniec sme sa ale dohodli na klasickej bosoráckej metle.

„Aké spojenie má Dračia cárovná s Babou Jagou?“

Spomínate si na Babu Jagu z Mrázika? Ježibaba z mojich kníh je oveľa hrozivejšia ale aj nekonečne viac očarujúcejšia než tá zo slávnej ruskej rozprávky. Tak všeobecne… Baba Jaga znamená Matka drakov a spája sa s ruskou mytológiou, ktorou sa vo svojich knihách inšpirujem.

„Po krste nasledovala autogramiáda, ktorá trvala 1.5 hodiny. Ako sa kvôli tomu cítite?“

Mám svojich verných fanúšikov, ktorí kľudne prídu z rôznych kútov Slovenska, len aby ma mohli podporiť. Takéto dlhé autogramiády sú bežné, ale vždy potešia vydavateľstvo aj mňa. Dnešná autogramiáda dokonca musela byť presunutá, pretože na stagi Panta Rhei mal už dávno prebiehať iný program. Rád ale rozdávam podpisy aj selfíčka. *smiech*

autor: Dominika Hvorková, 2.B

Odporúčané

Hotel Transylvánia v Rači

 

Tekvice, pavúky, obesený Jánošík s fotoaparátom a učitelia naháňajúci svojich žiakov v tme. To uvidel ako prvú vec každý polomŕtvy, začarovaný, vraždiaci alebo tajomný návštevník Halloween party na SOŠMIŠ. Akcia pre milovníkov hororu a americkej kultúry, svojím úvodom navodila správnu atmosféru, ktorá vydržala až do konca.

Nápad na zorganizovanie dostala 3.B a s realizáciou im pomáhala americká lektorka Leah Hughes, triedny učiteľ Peter Guldan, a žiacka školská rada #INAK. Podujatie sa začalo o 18:30 a návštevníci odchádzali domov rôzne. Tí, čo odišli poslední, opúšťali budovu školy v magickom čase 22:22.

„Maze som predýchavala ešte 10 minút,“ vyjadrila sa jedna zo študentiek.

 

 

Hneď po príchode mali takmer 60 účastníci možnosť vo dvojiciach prekonať strašidelný labyrint, ktorý sa nachádzal v 4.B. Pre mnohých to bol strašidelný zážitok, z ktorého sa ešte chvíľku spamätávali. Viac ako 5 hodín práce, ktoré budovanie labyrintu vyžadovalo, sa vyplatili, pretože žiaci hodnotili začiatok ako najlepšiu časť večera. Po prejdení hororom naplnenou miestnosťou ich čakalo vyzdobené druhé podlažie a postupne dávkované aktivity. Celý večer sa mohli zabávať tancom, lovením jabĺk z nádrže s vodou a hraním „stoličkového tanca.

 

 

„Ja som s akciou a jej výsledkom maximálne spokojný. Labyrint nám vyšiel úplne skvele, dôkazom bolo veľa kriku a strachu, keď ho návštevníci prechádzali. Študenti mali super masky, celé sa to nieslo v príjemnej atmosfére a zvládli sme to bez incidentov,” znie názor Petra Guldana, ktorý sa večer predviedol ako klaun z nočných môr. 

A víťazom sa stáva… 

Hlavnou podmienkou účasti na podujatí bolo mať na sebe kostým alebo masku. Tak sa v škole zišli čarodejnice, anjeli, mŕtvoly a o tom, kto bol najlepší, rozhodovali všetci – hlasovaním. Aj keď boli výsledky tesné, na treťom mieste sa umiestnil Štefan Zvonár ako banán, na druhom boxer Patrik Jurkovič spolu s klaunom Petrom Guldanom a súťaž vyhral autor článku Michal Chudý ako nožnicovoruký Edward. „Všetky masky boli skvelé. Síce mňa najviac oslnil Weeping Angel z Doktora Who, čo už, asi si gratulujem,“ odpovedal by som, ak by som si mohol položiť otázku, ktorá maska bola najlepšia. Celá akcia sa skončila v dobrej atmosfére a odpovede študentov na otázku, či chcú niečo podobné aj ďalší rok, boli rovnaké. Jednohlasný súhlas všetkých opýtaných pravdepodobne zakorenil novú tradíciu. 

 

 

A ešte zopár postrehov:

Leah Hughes (americká lektorka)
„Keď som zistila, že Slováci Halloween neoslavujú, najprv som sa cítila trochu sklamaná. V Amerike má miesto hneď vedľa Vianoc. O to viac ma potešilo, že všetci v škole boli z myšlienky usporiadať halloweensku párty nadšení a mnohí si našli čas, aby nám pomohli. Bol to fakt zábavný večer a som rada, že si všetci mohli užiť tu v Bratislave kúsok americkej kultúry.“

Viktória Willimová (1.B)
„Večierok sa mi veľmi páčil. Bol dobre zorganizovaný, rôzne aktivity tam boli, všetci mali naozaj pekné kostýmy. Do tmavej miestnosti som sa na začiatku bála ísť, ale prehovorili ma. Bol to najhorší ale aj najlepší zážitok, ale som veľmi rada, že som išla. Budúci rok treba zopakovať, ale do tmavej miestnosti už nepôjdem. Ďakujem organizátorom za spríjemnenie celého večera.

Michaela Suchá (2.B)
„Halloween sa mi veľmi páčil. Strašidelný labyrint som predýchavala ešte desať minút po tom, čo som ho prekonala. Cítila som sa ako v americkom filme. Na to, že to bol prvý ročník, môžem povedať, že sa akcia podarila na jednotku. Teším sa na budúci rok!“

Alexandra Bednáriková (4.A)
„Halloween ma stále lákal, myslím, že Američania si vytvorili super tradíciu a som rada, že aj u nás niečo také bolo. Maze bol skvelý, neverila som, že sa z jednej triedy dá urobiť niečo také. Páčili sa mi aj súťaže, no nabudúce by mali byť k jablku v kýbli aj deky. A samozrejme chválim koláče!“

Alesia Vargová (2.A)
„Včerajší večer prebehol nad moje očakávania. Som pyšná, že môžem chodiť na školu, na ktorej sa uskutočňujú takéto akcie. Nadchla ma výzdoba, ktorá bola prepracovaná do detailov. Klenotom večera bola strašidelná miestnosť, kde strašili učitelia aj žiaci. Hrala tam strašidelná hudba a musím povedať, že sa im skutočne podarilo vystrašiť nás. Celý Halloween bol ako z amerického filmu, čo si myslím, že je dosť veľký úspech.“

Lukáš Malinovský (1.B)
„Podľa mňa sa akcia vydarila. Z môjho pohľadu splnila účel a bola dobre zorganizovaná. Páčil sa mi labyrint, aj vyberanie jabĺk a aj nápad na stoličkovú hru. Celkovo by som akciu zhodnotil ako veľmi dobrú.“

autor: Michal Chudý

 

 

Odporúčané

Náš sluha či pán?

Mala som sen. Sen o spoločnosti, v ktorej sa hodnota človeka neposudzovala podľa intelektu,
či dobre odvedenej práce. „Tí uznávaní“ boli ľudia s najväčším počtom hviezd, ktoré získavali svojimi
pravidelnými, a samozrejme, dychberúcimi príspevkami. Bola to kniha ich života. Zdieľali všetko, a to
všetko bolo ohodnotené všetkými… Blúznenie alebo nám to čoskoro zaklope na dvere?

Posadím pred seba svoje alterego a pýtam sa ho, čo je také atraktívne na tom fenomenálnom
sociálnom svete. Odpovedá mi, samozrejme, ihneď, pretože tých dôvodov, prečo sa deň čo deň
stretávame napríklad na Facebooku, je naozaj veľa. Skúsme si vybrať tú neuveriteľnú rýchlosť
a jednoduchosť pri výmene informácií. Ani ma nehne napísať ti list, či dohodnúť stretnutie. Nemám na
to čas. Naklikám, stlačím „odoslať“. Nie je potrebné opustiť svoju bublinu a jej komfort.

Nestačí.

Chcem viac.

Čo tak tá obrovská kapacita informácií. Vstup povolený, aktuálnosť stopercentná. Stráviť
hodiny našich nudných životov v knižnici, pátrajúc po potrebnej informácii, znie ako nočná mora.

Radšej žiť a zomrieť v nevedomosti…

Predsa len nerozumiem jednej veci.

Prečo dovoliť neprajným a závistlivým ľuďom nahliadnuť do môjho súkromia? Prečo ich tam vôbec
vpustiť? Zaujíma to vlastne niekoho?

Ak áno, príď za mnou a dám ti viac emócií než môj status. Vtiahnem ťa do deja viac, než tá
fotka či video. Poviem ti viac slov než môj komentár. Dám ti viac úsmevu, než ten emotikon, za ktorým
sa skrývam. Ak som ti ukradnutá, ty mne tiež. A nechcem, aby si videl, ako si vychutnávam dobré
jedlo alebo drink na pláži. Ani tú krásnu scenériu, ktorú mám pred sebou, keď hľadím na stretnutie
mora a zapadajúceho slnka. Nechcem dokonca, aby si videl koľko priateľov okolo seba mám a aká
úžasná rodina mi bola pridelená. A ako veľmi sa cítim byť milovaná. Nebudem ti predsa ukazovať, aký
je môj život dokonalý, pretože nie je. To sa však už bojíš ukázať. Chceš, aby ľudia „íkali“ a „ochkali“ pri
prezeraní tvojho profilu. A pritom pravda je taká, že dovolenka bola úplne nahovno, s frajerom sa
chceš čoskoro rozísť a pri tvorbe tej profilovky si strávila hodinu pred oknom, aby si mala pekne
osvetlenú tváričku.

Ďakujem vám, sociálne siete, za tú slobodu, ktorú ste mi dali. Nikdy sa však nechcem stať
vaším umelým výplodom. Nikdy nechcem byť ja vašim sluhom.

 

autor: Michaela Maselková 4.A

Odporúčané

Minulosť očami prítomnosti

Obyčajné pondelkové ráno sa zmenilo na chvíľku histórie. Do našej školy opäť zavítal Ľubomír Morbacher z občianskeho združenia “Living Memory”. V úvodnej hodine nám porozprával o živote Milana Rastislava Štefánika. Priblížil nám, kým bol, čo dokázal a aké mal vzdelanie. Mali sme možnosť prejsť celou líniou jeho života, od narodenia až po smrť.


Druhá polovica prednášky patrila holokaustu. V tom čase nebolo výnimkou ani násilie. Židov denne umieralo vyše 6 000. Viete, kto boli Vrba a Wetzler? Týmto dvom Slovákom, ktorí boli deportovaní do Poľska, sa ako jedným zmála podarilo utiecť z tábora smrti. Vypočuli sme si aj výpoveď týchto hrdinov, ktorí museli utekať z Osvienčimu až do Žiliny. Ich statočný čin si pamätáme dodnes. Každoročne sa koná memoriál Vrbu a Wetzlera. Tradične účastníci prejdú trasu po ich stopách dlhú sto kilometrov z Osvienčimu až po Skalité, odkiaľ sa dostanú vlakom do Žiliny.

 

„Táto prednáška sa mi veľmi páčila, dozvedela som sa veľa nových zaujímavých informácií. Bola súčasne aj upozornením do budúcnosti, aby sme sa vyhli chybám minulosti,“ vyjadrila sa žiačka 1.C  Miška.

„Je veľmi správne, že škola organizuje takéto prednášky, lebo sa veľa dozvieme a na históriu sa nemá zabúdať,“ povedala Viktória, žiačka 1.C.

„Prednáška bola veľmi poučná. Páčilo sa mi to, dozvedela som sa nové veci a dúfam, že sa niekedy dostaneme na  exkurziu do Osvienčimu,“ poznamenala žiačka 2. A Dominika.

„Akcia bola  super, dobre sa mi  fotilo. Veľa som si z prednášky odniesla. Takéto témy ma veľmi zaujímajú. Minulosť ma zaujíma a som rada, že som bola súčasťou, povedala Diana, žiačka 2. A

Prijali by sme viac podobných prednášok,“ vyjadrili sa autorky článku.

 

autorky: Monika Gáliková, Patrícia Kubinová, Anna Staníková, Diana Bónová (2.A)

fotografie: Diana Bónová

Odporúčané

„ Problémy sú vždy na začiatku malé, ale po čase to môže prejsť do niečoho väčšieho.“- Marcel Dragúň putuje skupinou Neverback cez Superstár, až po výchovné koncerty na stredných školách o nepríjemných nástrahách sociálnych sietí

Vyspovedali sme Marcela Dragúňa, ktorý je spevákom známej nitrianskej skupiny Neverback, v roku 2011 sa zúčastnil známej súťaže Superstár a teraz robí výchovné koncerty na stredných školách cez občianske združenie Phantasia.

marcel fotka upravená1.Vieme o tom, že si bol v Superstár, si spevákom nitrianskej skupiny Neverback, ako si sa dostal k výchovným koncertom s pánom Braňom Koncovým?

„Dostal som sa k nim cez občianske združenie Phantasia, ktoré založila jedna moja známa. Ona už pred tým robila protidrogové výchovné koncerty. Prišla s tým, že im to vtedy celkom išlo a mňa oslovila s myšlienkou, že urobíme výchovné koncerty zamerané na kyberšikanu, sociálne siete a všetky nástrahy internetu modernej doby. Oslovila ma z hľadiska speváckeho, keďže sme spolupracovali aj cez agentúru Žijeme hudbou. Mne to prišlo ako celkom fajn nápad. S Braňom som sa poznal už pred tým z koncertov, kde robil SBS. Tam sme sa už bavili o takýchto veciach a celkom sme si sadli. A tí, čo toto organizujú hovorili, že tam chcú mať niekoho z praxe a nie niekoho, kto sa to len naučí.“

2.Mali ste konkrétne prípady, kedy sa stalo, že sa na výchovnom koncerte študenti priznali so skúsenosťami s ukradnutou identitou či kyberšikanou?

„Ak nie na diskusii, tak prídu pomimo, lebo sa o tom boja hovoriť pred všetkými verejne. Na každej škole, čo sme zatiaľ boli, niekto prišiel a mal s tým problém. Problémy sú vždy na začiatku malé, ale po čase to môže prejsť do niečoho zlého, do niečoho väčšieho. Boli baby, ktoré mali problémy s bývalými frajermi, ktorí sa im vyhrážali do sms-iek. Začína to nevinnými vyhrážkami a môže sa to zamotať tak, že človek z toho nevie vyjsť a môže to prerásť do úplne niečoho iného. Braňo im potom poradil ako sa to dá vyriešiť.“

17622144_1363483657041988_1055274053_o3.Stalo sa aj tebe na vlastnej koži niečo podobné?

„Našťastie sa mi nič takého nestalo. Pamätám si ako začala tá facebookova vlna a po pár rokoch je to úplne niekde inde. Na základke sme ešte mali iba pokec, ICQ a tam sme boli vo väčšej anonymite, ale facebook je o tom, že si tam každý pridáva svoje údaje. Tak som rád, že sa to mne nestalo, pretože keď sledujem, čo sa deje deckám na školách, tak je to strašné.“

4.Mohol by si nám niečo porozprávať o vašej kapele Neverback?

„Momentálne oslavujeme 10 rokov pôsobenia, v r. 2007 sme začali. Bubeníka máme najmladšieho, a keď som prišiel do kapely, tak mal 10 rokov. Chalani hrali už aj predtým, ja som posledný člen, ktorý tam prišiel. Teraz sme 4- taká zdravá štvorka. Odkedy som tam ja, tak sa venujeme iba vlstnej tvorbe. Povedali sme si, že nebudeme robiť covery. Na koncertoch je to pre nás ťažké, lebo nás nikto nepozná. Naše videoklipy sa dávajú pod jeden Youtube kanál Žijeme hudbou. Pod touto agentúrou sme vydali aj naše jedno cdčko, lebo sme mali taký problém, že sa nám úplne pomenila zostava a začali sme akokeby odznova a potrebovali sme niečo ako dosku, na čom budeme stáť. Zariadili aj to, že sme mali turné so Zoči Voči, čím sme sa dosť zviditeľnili, bola to jedna z prelomových udalostí. Predtým sme mali turné aj s Gladiátorom, ale bola to úplne iná cieľová skupina, čo znamená, ľudia vo veku 25 a vyššie.“

koncert beša

neverback

5.Ako by si opísal zážitok z turné so Zoči Voči?

„Bolo to pre nás najúspešnejšie turné minulého roku, kde sme prešli v podstate celé Slovensko s nimi a bolo to super. Či od odozvy ľudí, či od návštevnosti, až po spoluprácu so Zoči Voči, bol to pre nás zážitok a zároveň aj najlepšie koncerty. Boli tu ľudia, ktorých sme potrebovali osloviť, k nám prislúchajúcej vekovej kategórii. Doteraz sme nehrali v takých kluboch, kvázi lokáloch, takže tak celkovo nám to turné perfektne zapasovali.“

6.Chystáte so skupinou niečo nové, napríklad album?

„Nový album chystáme takou formou, že teraz dávame von single. Naposledy sme dali 1.marca, volá sa svet a my, takže budeme radi, keď si to naklikáte a ohodnotíte. Singlovou formou to teda dávame von. Keď ich bude 10, potom sa to uzavrie. Predpokladám, že by do roka mohlo vyjsť nejaké ďalšie CD.“

neverback koncert

7.Aký máš názor na súčasnú slovenskú hudobnú scénu?

„Súčasná hudobná scéna je veľmi ťažká pre začínajúce kapely alebo celkovo takého žánru ako my, lebo nemajú priestor, rádia to nehrajú, táto cesta je zarúbaná. V Čechách je to oveľa lepšie. Človek len prekročí hranice a už je to iné. Na Slovensku je teraz vlna, kedy sa ľudia chodia zabaviť na diskotéku. Je vlna dj-ov. Na toto ľudia prídu, aj keď nepoznajú daného interpreta, takže v tomto je tá scéna otočená na iný štýl, ale ja si myslím, že sa to zase preklopí a je na čase, aby prišla nová krv.“

8.Čo by si odkázal našim čitateľom?

„Počúvajte Neverback. Haha. Všetkých pozdravujem, aj chalani budú radi, že sa nájdeme v článku. Budeme veľmi radi, keď naša hudba osloví tých, ktorí nás nepoznajú. A tým, ktorí nás poznajú, odkazujem, že sa im budeme snažiť robiť radosť čo najdlhšie.“

Na vlnách poézie Agápé

Bratislava 21. 3. 2018

Pri príležitosti  Svetového dňa poézie sa študenti druhého ročníka Strednej odbornej školy masmediálnych a informačných štúdií zúčastnili v DK Zrkadlový háj na recitačnom pásme s názvom Agápé (z gréckeho slova láska). Pripravila a predniesla ho skvelá recitátorka Zuzana Ocharovichová.

So záujmom si vypočuli ukážky z tvorby najznámejších európskych a slovenských básnikov, napríklad Jacquesa Préverta, Bely Achmadulinovej, Rainera Mariu Rilkeho, Lýdie Vadkerti-Gavorníkovej, Maše Haľamovej a Jána Smreka.

Zuzana Ocharovichová žije poéziou a od mladosti sa venuje umeleckému prednesu. Svoje vystúpenie oživila aj hudbou, ktorá dodala tú správnu atmosféru.

Foto: Veronika Oškerová

 

A čo si myslia o podujatí naši študenti?

Martina Suranovská: „Emotívnu atmosféru vhodne dopĺňala hudba, vďaka ktorej sa recitátorka naplno vcítila do veršov.“

Dominika Solčanská: „Akcia bola vhodne načasovaná, pretože sme si pripomenuli Svetový deň poézie a nechali sme sa unášať láskou v rôznych podobách.“

Romana Šmátralová: ,,Recitátorka vedela svojím precíteným prednesom poslucháčov zaujať a na záver nás pochválila, že sme boli veľmi vnímavé a kultivované publikum, a to práve recitátor potrebuje. “

 

Študenti 2. ročníka